— Tak ma už konečne vypočujte! — z celej sily zareval Pavlyš svojím mimoriadne mocným hlasom. — Chcem letieť na Projekt! Aj bez vášho prehovárania som sa rozhodol letieť na Projekt! Koniec koncov možno som už dávno túžil letieť na Projekt!
Spiro zmeravel. Čierne očká mu zvlhli. Skoro mu zabehlo, no hneď sa ovládol a rýchlo povedal:
— Tak poďme! Raz-dva. Každá minúta je nám drahá.
— Múdro urobíte, že poletíte, — usúdila Ninka. — Aj ja by som šla, ale nemám kedy. Vraj je tam taký oceán…
Nákladná raketa sa blížila k planéte Projekt-18 z neosvetlenej strany a trvalo niekoľko minút, kým slnko, v ústrety ktorému raketa letela, osvetlilo nekonečný rovný oceán. Pavlyš stlačil páku preťaženia a prešiel na stabilnú obežnú dráhu. Potom šťukol spínačom, nadviazal spojenie so stanicou.
Vedel, že raketu povedie stanica, a čakal, kým sa ozve známy šum — znak, že má pristávaciu plochu voľnú.
Na hladine oceánu sa zjavili čierne body. Z prijímača doľahol praskavý zvuk.
— Stanica, — ohlásil sa Pavlyš. — Stanica, pristávam.
– Čo máš s hlasom, Spiro? — spýtali sa zdola.
— Tu nie je Spiro, — odpovedal Pavlyš. — Spiro odišiel na Centiperu.
— Rozumiem.
— Prechádzam na ručné riadenie, — oznámil Pavlyš. — Stroj je preťažený. Aby som nepreletel pomimo.
Vpravo nad riadiacim pultom sa na obrazovke pomaly otáčal glóbus planéty a čierny bod nad glóbusom — nákladná raketa — sa pomaly približoval k zelenému svetielku — stanici.
— To v nijakom prípade, — odpovedali zo stanice.
— Neobávajte sa, — upokojil ich Pavlyš. — Pracujem v diaľkovej flote. Na takýchto raketách som nalietal viac ako Spiro.
Dolu sa mihla skupina ostrovov roztrúsených na plochom povrchu oceánu. Na obzore zahalenom oparom ležala stanica. Raketa veľmi pomaly klesala dolu, preto Pavlyš na chvíľku vypol automatiku a pribrzdil. Hneď ho vtislo do kresla.