Pavlyš znova šťukol spínačom na spojovacom pulte.

– Čo si mám obliecť? — spýtal sa. — Aké je u vás počasie?

Zapol videofón. Na obrazovke sa zjavila úplne vyholená hlava so širokou plochou tvárou. Chlapík mal úzke oči prižmúrené, tenké obočie tuho zmrštené a vôbec vyzeral ako Džingischán, ktorý sa práve dozvedel o porážke svojich milovaných vojov pri hradbách Samarkandu.

— Kto posiela takýchto ľudí? — hundral Džingischán; bolo jasné, že tým myslel Pavlyša.

— Usporil som pol tony pohonnej látky, — skromne sa ohradil Pavlyš.

— Priviedol som raketu hodinu pred termínom. Podľa mňa si vašu výčitku nezaslúžim. Tak teda čo si obliekate, keď idete na čerstvý vzduch?

— Spiro si tu všetko nechal, — povedal Džingischán.

— Pochybujem, že sa vmestím do jeho šiat.

— O tri minúty som pri vás, — oznámil Džingischán.

Pavlyš sa odopol, vstal z kresla, z bočného výklenku vybral vrece s poštou, upravil si oblek. Pohyboval sa ľahko, gravitácia na planéte nebola väčšia ako 0,5. Vchod do riadiacej kabíny sa odsunul a vstúpil Džingischán v kombinéze s tepelnou vložkou, polovicu tváre mu zakrývala kyslíková maska. Za ním sa do kabíny vtisol vysoký chudý chlap s vyblednutými očami pod hustým čiernym obočím.

— Dobrý deň! — pozdravil sa Pavlyš. — Spiro musel odísť na Centiperu. Náhodou som bol na planetoide, nuž ma poprosil, aby som ho zastúpil. Som doktor Pavlyš.

— Volám sa Dimov, — predstavil sa vycivený chlap. — Dimitr Dimov. Vediem tunajšie oddelenie nášho ústavu. Ak dovolíte, zrejme sme kolegovia, však? — Tenkým dlhým prstom klaviristu ukázal na hada a čašu na Pavlyšových prsiach, presne nad štítkami s menami lodí, na ktorých Pavlyš slúžil.

— Vančidorž, — predstavil Dimov Džingischána a hneď pokračoval: — Obliekajte sa, obliekajte. Sme vám veľmi povďační. So Spirom ustavične máme nejaké trampoty. Ináč je to skvelý človek, veľký dobrák, vynikajúci pracovník. Z Mesiaca ho len horko-ťažko pustili k nám…