— Miša, holúbok, — poprosil Jurkovskij, — zameriavaj ich častejšie, hej?

— Zameriavam ich každých dvadsať sekúnd, — odvetil mu navigátor. Ešte čosi vysvetľoval, nehovoril to však priamo do mikrofónu. No všetci dobre počuli hlas Bykova: „Súhlasím.“

— Voloďka, — ozval sa opäť navigátor. — Odteraz budem zameriavať desať ráz za minútu.

— Ďakujem ti, — povedal Jurkovskij.

Vesmírnou loďou opäť trhlo.

— Počúvaj, Vladimír, — upozornil ho ticho Dauge. — To už nie sú žarty.

Aj Žilin si pomyslel, že to nie je celkom všedná vec. Nikde, v nijakých učebniciach ani kozmických príručkách sa nedočítal o zvýšenom výskyte meteoritov v bezprostrednej blízkostí Jupitera. Ostatne, tak blízko k Jupiteru sa málokto dostal.

Sadol si na lafetu vrhača bômb a pozrel na hodinky. Do prekročenia perigea chýbalo ešte dvadsať minút. O dvadsať minút urobí Dauge prvú sériu. Hovorí, že je to nezvyčajný, uchvacujúci pohľad, keď za sebou vybuchuje séria bômb. Pred dvoma rokmi sondovali takýmito sériovými výbuchmi atmosféru Uránu. Žilin sa obzrel na Daugeho, ktorý čupel pred spektrografom s rukami na manipulačných rukovätiach. Pripadal mu chudý, čierny, mal ostrý nos a na ľavom líci škrabanec. Občas povytiahol dlhý krk a nazrel raz jedným a potom druhým okom do okulára prístroja. Zakaždým mu prebehol po tvári oranžový tieň. Potom sa Žilin pozrel na Jurkovského. Stál, tvár mal opretú o vidlicu periskopu a netrpezlivo prestupoval z nohy na nohu. Na krku sa mu hompáľalo na tmavej stužke vrúbkované vajíčko mikrofónu. Slávni výskumníci planét Dauge i Jurkovskij…

Pred mesiacom si Čen-Kun, zástupca náčelníka Vysokej kozmonautickej školy, pozval absolventa tejto školy Ivana Žilina. Medzi kozmonautmi prezývali Čen-Kuna Železný Čen. Mal už vyše päťdesiatky, no v belasej vetrovke vyzeral oveľa mladšie.