Úzky priestor observatória bol celkom zaprataný prístrojmi planetológov. Dauge sedel skrčený pred veľkým pochrómovaným prístrojom, ponášajúcim sa na televíznu kameru. Bol to exosférny spektrograf. Planetológovia doň vkladali veľké nádeje. Bol úplne nový, priamo zo závodu, a pracoval synchrónne s vrhačom bômb. Matnečierna nábojová komora vrhača bômb zaberala polovicu priestoru. Vedľa nej ležali na ľahkých poličkách tmavé, lesklé ploché kazety s bombami. V každej bolo dvadsať kusov o váhe asi štyridsať kilogramov. Pôvodne mali mať kazety automatické podávanie, no Tachmasib nebol vybavený na vedecký výskum a na automatické podávanie nebolo miesta. Vrhač bômb obsluhoval Žilin. Jurkovskij zavelil:

— Nabíjaj!

Žilin odsunul záver komory, vzal prvú kazetu z kraja a so značnou námahou ju vsunul do nábojovej komory. Kazeta bezhlučne zapadla. Žilin ju pohotovo zaistil záverom a zvolal:

— Hotovo!

— Aj ja som pripravený, — hlásil Dauge.

— Michail, — povedal Jurkovskij do mikrofónu.

— Kedy to bude?

— Asi o polhodinku, — odvetil mu navigátor silným basovým hlasom.

Planétolet znovu hodilo stranou. Dlážka akoby utekala pod nohami.

— Opäť meteorit, — konštatoval Jurkovskij.

— To je už tretí.

— Sú tu akosi nahusto, — poznamenal Dauge.

Jurkovskij sa znovu spýtal cez mikrofón:

— Michail, je mnoho mikrometeoritov?

— Mnoho, Voloďka, mnoho, — odpovedal okamžite Michail Antonovič. V jeho hlase zaznievali obavy. — Už ich je o tridsať percent viac, ako je priemer. A ich množstvo sa stále zvyšuje.