DVE MINÚTY PREDTÝM, AKO JOZEF SCHWARTZ navždy zmizol zo sveta, v ktorom žil, prechádzal sa po prívetivých uliciach chicagského predmestia a v duchu si recitoval Browninga.

Svojím spôsobom to bolo dosť prekvapujúce, lebo náhodný okoloidúci by sotva Schwartza pokladal za človeka, ktorý by vôbec vedel citovať Browninga. Vyzeral totiž presne na to, čím aj bol: krajčírom na dôchodku s neúplným „všeobecným vzdelaním“, ako sa vravieva v dnešnom skazenom svete. Mal však bystrú a hĺbavú myseľ a prečítal všetky knihy, čo mu len prišli pod ruku. Vďaka tejto čitateľskej vášni získal aké-také vedomosti takmer o všetkom a dobrá pamäť mu tieto poznatky uchovávala.

Napríklad Rabbiho ben Ezru od Róberta Browninga čítal dva razy, ešte za mladi, a vedel ho skoro naspamäť. Väčšinou mu nerozumel, ale v ostatných rokoch mu prvé tri verše akoby hovorili rovno zo srdca. V teplom a žiarivom dni začínajúceho leta tisíc deväťsto štyridsaťdeväť si ich ešte raz v duchu zopakoval:

Zostarni so mnou!

To najkrajšie nás ešte len čaká.

Jeseň života, keď leto je už za nami…

Schwartz sa s týmito slovami plne stotožňoval. Po pohnutom detstve v Európe a mladosti v Spojených štátoch sa tešil na pokojnú, bezstarostnú starobu. Keďže má pohodlný dom a dostatok peňazí, mohol prestať pracovať, ako aj urobil. Žena je zdravá, dve dcéry dobre vydaté, má už aj vnuka, čo mu bude spestrovať posledné, najlepšie roky; prečo sa teda znepokojovať?

Pravda, bola tu ešte atómová bomba a tie trochu zarážajúce reči o tretej svetovej vojne, ale Schwartz veril v lepšie stránky ľudskej povahy. Pochyboval, že by ešte niekedy mohla byť vojna. Neveril, že zem ešte raz uzrie zlovestné slnko atómového výbuchu. Tak sa iba dobrosrdečne usmieval na okoloidúce deti a v duchu im želal rovnú, a nie veľmi krivolakú púť, čo ich dovedie od mladosti až k tomu najlepšiemu životnému obdobiu.