Zdvihol nohu, aby prekročil ošúchanú handrovú bábiku, ktorá sa naňho opustene usmievala uprostred cestičky; deti si zrejme ešte nevšimli, že ju stratili. Kým však nohu opäť položil…

Pracovníci Ústavu nukleárneho výskumu v chicagskej štvrti azda mali na základné črty ľudskej povahy iný názor, ale sami sa zaň trochu hanbili, pretože napokon ľudskú povahu celkom presne ničím nezmeriaš. Keď sa nad ňou zamýšľali, najčastejšie si pritom želali, aby zásah z nebies odučil ľudskú povahu (a prekliatu ľudskú vynaliezavosť) využívať každý zaujímavý a nevinný objav na výrobu vražednej zbrane.

A predsa aj ten, ktorému svedomie dovolí venovať sa štúdiu jadrových reakcií, čo by jedného dňa mohli vyhubiť pol zemegule, je v prípade potreby ochotný riskovať život na záchranu hoci aj bezvýznamného spolupracovníka.

Pozornosť doktora Smitha najprv upútala modrastá žiara za la-borantovým chrbtom.

Zastal v pootvorených dverách a zahľadel sa na ňu. Veselý mladý laborant s pohvizdovaním prevracal v rukách kalibrovanú nádobku s akýmsi roztokom. V tekutine sa lenivo prevaľoval a pomaly rozpúšťal biely prášok. Na prvý pohľad nebolo nič podozrivé, ale varovný inštinkt prinútil doktora Smitha konať.

Vbehol dnu, schytil akúsi drevenú tyč a zmietol ňou všetko zo stola na podlahu. Počuli zlovestné zasyčanie roztopeného kovu. Doktorovi Smithovi stiekla po čele kvapka potu.

Mladík ako zmeravený hľadel na betónovú podlahu, kde pomaly tuhli striebristé mláčky chladnúceho kovu. Ešte z nich sálala horúčava.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa zarazene.

Doktor Smith pokrčil plecami. Nestačil sa spamätať. „Neviem. Vy by ste mi mali povedať… Čo to tu vyvádzate?“

„Nič zvláštne,“ vykríkol laborant zdesene. „Mal som tam iba vzorku prírodného uránu. Určoval som elektrolýzou obsah medi… Neviem, čo sa mohlo stať.“