— Zbláznim sa! — zvolal Kern. — Robot má halucinácie!

— Stroj ich nemôže mať! To je vylúčené, akiste to budú Rusi…!

— Rusi? — neveril vlastným ušiam Wood.

— Počujete? Robot nadviazal s nimi spojenie. Má citlivejšie prístroje ako my…

— Mieria k nám, počujete? Pýtajú sa, kde sme, idú nám na pomoc!

— Nikdy som si nemyslel, že by dačo také dokázali. Mnohému som sa na tejto planéte naučil, Harry… Škoda, že to nebudem môcť v živote využiť…

— Ani robot s tým pôvodne nerátal, ale oni nám akiste pomôžu, zachránia nás…

— Vy ste ako dieťa, — povedal takmer nežne Kern. — Aký by to musel byť stroj, čo by prešiel ohňom? Môžeme sa spoliehať len na seba… Môže vás zachrániť len jediný stroj na svete.

— Myslíte?

— Haló, Železný John, vezmite pána Wooda na chrbát a preneste ho cez ohnivú rieku!

Robot si posadil Harryho na chrbát a odhodlane vykročil do rozpálenej lávy, ktorá mu siahala po členky a zahaľovala ho dymom. Harry sa nezadusil, lebo ho chránila kukla.

O malú chvíľu Železný John zastal:

— Horúca láva stúpa rýchlosťou tri centimetre za minútu. Kým sa budem môcť vrátiť po pána Kerna, bude mu siahať až po kolená, a to mu môže ublížiť…

— Treba sa poň vrátiť čo najrýchlejšie, alebo sa pokúste odniesť nás oboch súčasne. — žiadal Harry.

Nad ohnivou riekou lávy v hustom tmavom dyme sa ponášal robot na rytiera v brnení s mladým mužom na chrbte. Železný John sa obrátil a kráčal späť.

Potom si robot vyložil na každé plece jedného Američana a opäť vkročil do tečúcej lávy. Krájal pomaly. Hladina lávy stúpala — už siahala robotovi po kolená. Ešte kúsok a vážne ohrozí jeho kovové kĺby…

John zastal.

— Čo sa stalo, John, prosím vás? — spýtal sa Kern.

Robot prehovoril neobvykle chladno a rozhodne:

— Som nútený zbaviť sa nákladu, páni!

Kern a Wood sa kŕčovite držali hlavy Železného Johna a súčasne jeden druhého. Železné ruky stroja sa usilovali dostať ich dolu, elektromagnetické svaly zápasili so zúfalým úsilím ľudí…