Aľoša neveril vlastným očiam a od prekvapenia vykríkol. Bogatyriov a Dobrov pribehli k nemu.

— Pozrite! — zvolal Aľoša a podával im sošku. — Nehovorí to presvedčivo o tom, že na Venuši sú rozumná bytosti? Viete, kde som to našiel?

Dobrov vzal sošku a začal si starostlivo prezerať jej povrch, na ktorom boli stopy Aľošovho noža.

— Že sa nehanbíte, súdruh Popov, — podával figúrku Aľošovi. — A chcete, aby sme vás pokladali za vedca? Vyrezali ste nožom z mäkkého kameňa primitívnu sošku a chcete nám nahovoriť že ste ju našli?!

Aľoša položil sošku na zem, Bogatyriov ju vzal a pozrel skúmavo na mladého vedca.

— Čo vám dovoľuje hovoriť takým tónom, Roman Vasilievič, — bránil sa Aľoša. — Veď nie som sochár…

Takmer násilím vytrhol Bogatyriovovi z rúk kamennú figúrku a odbehol s ňou na lúku posiatu červenými kvetmi. Znovu a znovu pozeral do záhadnej tváre malej sošky…

Ohnivá rieka

Po rozbahnenom lese kráčali tri postavy…

Kern a Wood sa ešte zotavovali z choroby. Vesmírna horúčka ich celkom vyčerpala. Najťažšie sa kráčalo železnému Johnovi.

Zrazu sa zotmilo.

— Nad nami je mračno popola, — povedal Wood.

— Sopka? Ešte tá by nám chýbala…

Rozľahlo sa hrozné zaburácanie. Hlasy odrazu zmĺkli, kmene stromov sa rozkolísali.

— Rýchle von z lesa! — zvolal Kern. — Čoskoro začnú padať stromy!

Ľudia a robot utekali lesom, ktorý sa končil pri strmom úpätí sopky. Dolu ním sa valila ohnivá rieka…

— Sem! — zakričal Kern a ukázal na kamenistú vyvýšeninu.

Ľudia a robot sa postavili na kamene. Láva ich obklopovala zo všetkých strán. Horúci prúd už zasiahol stromy na pokraji lesa. Vzbĺkol lesný požiar, ktorý prudký vietor rýchle šíril. Pôda pod nohami dunela, horiaci les praskal.

Robot prehovoril:

— Počuteľnosť je čoraz lepšia…