Morské pobrežie sa zmenilo na nepoznanie. Pás piesku, na ktorom astronauti odpočívali, keď vybŕdli z mora, zmizol.

Miesta, ktoré zalievalo predtým more, neboli teraz zaliate.

Obojživelný čln sa opatrne plavil po okraji zaplaveného lesa. Odrazu sa stromy skončili a zjavila sa zátoka. Dobrov chcel zamieriť na šíre more, a vtedy Iľja Jurievič vykríkol:

— Pozrite! Čo je to?

— Stáť! — zaburácal hromový hlas Bogatyriova.

Dobrov vypol motory, čln prešiel ešte zopár metrov a zastal pri akejsi stene. Ostré svetlo reflektora prenikalo cez stenu na druhú stranu. Medzi dvoma pásmami čadiča, v tmavšej vrstve zľahnutého sopečného popola, sa zreteľne črtali obrysy akejsi veže, ponášajúcej sa na žeriav.

Vonkajšia podobnosť tejto hračky prírody so železnou konštrukciou žeriava bola natoľko ohromujúca, že ľudia zdúpneli so zatajeným dychom.

Dobrov vystúpil z člna do vody. Bogatyriov sa oprel rukou o stenu a dostal sa s člnom až k jej základu. Dobrov mu podal geologické kladivo.

Iľja Jurievič udrel o stenu, a tá zazvonila.

— Kov! Tu je ten hľadaný posledný článok, — povedal a sadol si do člna.

— Zaujímavé, ale je to naozaj kov, — potvrdil Allan Kern.

— Kovový nosník žeriava, — tvrdil Iľja Jurievič.

— Čo si myslíte, z ktorej doby asi pochádza? — spýtal sa Kern.

— Nazdávam sa, že stál na pevnine asi pred sto miliónmi rokov.

— To je fantastické!

V stene trhliny bolo vidieť vrchol konštrukcie, vysokej ako desaťposchodový dom.

— Vyzerá to, akoby tu boli stavali mrakodrapy, alebo dajaký chrám, — povedal Kern.

— Kdeže, — povedal Bogatyriov, — zrejme tu montovali kozmickú loď…