— Zaiste hneď príde, — poznamenala roztržité.

— Kde sa dnes zberáte? — spýtal som sa Vanderhoseho. — Na jazero?

Vanderhose zľahka zaklonil hlavu, otrčil spodnú peru a ospanlivo pozrel na mňa ponad konček nosa. V tej chvíli sa veľmi ponášal na obstarnú ťavu s bokombradami ani rys.

— Je ti tu samému otupno, — povedal súcitne. — No budeš musieť vydržať, čo povieš?

— Nuž hej, budem musieť.

Vanderhose ešte väčšmi zaklonil hlavu a pozrel k ľadovcu. Jeho výzor mi zasa silne pripomenul povýšeneckú ťavu.

— Veru, — poznamenal s porozumením. — Veľmi sa to tu podobá na Zem, ale Zem to nie je. V tom je celá bieda so svetmi, čo sa ponášajú na Zem. Človek sa zakaždým cíti oklamaný, ani čoby ho okradli. Lenže i na to sa dá privyknúť, čo myslíš, Majka?

Majka neodpovedala. Dnes bola akási veľmi smutná. Alebo naopak — veľmi nazlostená. No Majka často máva podobnú náladu, priam sa v nej vyžíva.

Za chrbtom im s ľahkým mľasknutím pukla membrána prielezu a na piesok zoskočil Komov. Zamieril k nim a idúcky si náhlivo zapínal kožuch. Úsečne sa spýtal:

— Pripravení?

— Áno, — odpovedal Vanderhose. — Kde dnes ideme, Gennadij? Zasa na jazero?

Áno, — prisvedčil Komov, pričom sa trápil so zapínaním na krku. — Ako som pochopil, Maja, dnes máte kvadrát šesťdesiatštyri. Moje body sú: západný breh jazera, výška sedem, výška dvanásť. Program spresníme cestou. Popov, prosím vás, odošlite rádiogramy, nechal som ich v kabíne. Spojenie so mnou bude cez klzák. Návrat o osemnásť nula nula miestneho času. Ak by sme sa zdržali, upovedomíme vás.

— Jasné, — povedal som skleslo. Nepáčila sa mi jeho poznámka, že by sa mohli zdržať.

Majka mlčky pristúpila ku klzáku. Komov si napokon poradil s prackou, prešiel si dlaňou po prsiach a pobral sa za Majkou. Vanderhose mi stisol plece.

— Čo najmenej vypliešťaj okále na túto krajinu, — poradil mi. — Podľa možnosti seď doma a čítaj. Šetri si nervy.