Rozvážne vošiel do klzáka, usalašil sa v kresle pre vodiča a zakýval mi rukou. Konečne sa i Majka ráčila usmiať, aj ona mi zakývala. I Komov mi kývol, no nepozrel pritom na mňa. Kryt kabíny sa zatiahol a už som ich nevidel. Raketový klzák sa nečujne pohol z miesta, prudko skĺzol dopredu a hore, vo chvíli sa zmenšil, až bol z neho len čierny bod, a nato zmizol, akoby ani nebol. Ostal som sám.

Chvíľu som tam stál s rukami zastrčenými hlboko do vreciek kožucha a hľadel som, ako pracujú moji chlapci. Cez noc urobili kus práce, unavili sa, vyhladli a teraz dokorán otvorili prívody energie a dychtivo hltali bledú polievočku, ktorou ich kŕmilo pošmúrne fialové nebeské teleso. V tejto chvíli ich nič iné netrápilo, nič iné nepotrebovali, ba ani mňa — teda aspoň dovtedy, kým sa nevyčerpá ich program. Pravda, nemotornému tučniakovi Tomovi, zakaždým, keď som sa dostal do poľa jeho hľadáčikov, zapaľoval sa rubínový signál na čele, čo by sa dalo pokladať za pozdrav, za zdvorilo roztržitú poklonu, lenže vedel som, že to jednoducho značí: „U mňa aj u ostatných je všetko v poriadku. Spĺňame úlohu. Nemáte ďalšie príkazy?“ Nemal som pre nich ďalšie príkazy, iba veľa samoty a veľa, veľmi veľa hlbokého mŕtveho ticha.

Nebolo to umelé ticho akustického laboratória, od akého zalieha v ušiach, ani nádherné ticho vidieckeho, večera na Zemi, lahodne osviežujúce mozog, ticho, ktoré upokojuje a spája človeka so všetkým najlepším, čo je na svete. Bolo to zvláštne ticho — prenikavé, priezračné ako vákuum, napínajúce všetky nervy — ticho obrovského, celkom pustého sveta.

Uštvane som sa poobzeral. Vlastne takto by som nemal hovoriť, zaiste by sa patrilo jednoducho povedať: „Poobzeral som sa.“ V skutočnosti som sa však poobzeral nie jednoducho, lež presne ako som povedal — uštvane. Ticho pracovali roboty. Ticho oslepovalo fialové slnko. Musel som čosi podniknúť.

Mohol som sa napríklad vybrať k ľadovcu.