Preložila Viktória Slobodníkova

Vyšlo v Sovietskej literatúre 12/1986

Husár Pavlyš v belasom lepenkovom čákove s krátkym chocholom z mosadzného drôtu a v bielej mentieke s ligotavými kašírovanými náplecníkmi, ktoré nepatrili k husárskej uniforme, vyzeral hlúpo a smutne si to uvedomoval, ale čo mal robiť. Kto príde medzi vrany…

Prešiel cez pustý hlavný tunel k sále. Na pódiu členovia orchestra pod vedením hlučného nervózneho tučniaka s čiernymi myšacími očkami umiesťovali klavír. Pri dverách sa tisli tí, ktorí sa nedostali do sály. Pavlyš pozeral dnu ponad ich hlavy.

Na javisku, pod bielym panelom s nápisom 50. VÝROČIE MESAČNÉHO PRÍSTAVU ovitým vencom zo syntetických smrekových konárov stál slávny profesor zo Sorbonny. Nevedel, čo má robiť s rukami, plietol si slávnostný prejav a početné výtvory karnevalovej fantázie, zapĺňajúce sálu, len ťažko zachovávali aké-také ticho. Hlboko zakorenený zmysel pre povinnosť profesora nútil podrobne informovať zhromaždených o úspechoch selenológie a príbuzných vied a o hlavnom prínose mesačných základní pre dobytie vesmíru.

Pavlyš si prezeral sálu. Najviac tam bolo mušketierov, aspoň sto. Nepriateľsky zazerali na seba, ako keď sa na ulici náhodou stretnú dve ženy v rovnakých šatách. Až do poslednej chvíle sa každý z nich nazdával, že skvelá myšlienka obliecť sa za mušketiera zišla na um iba jemu. Medzi nimi sa kymácali vysoké čiapky alchymistov a bránili vo výhľade na javisko, kde-tu sa zjavili turbany tureckých sultánov i anténami vybavené krychle Marťanov. Pravda, človek si nemohol byť celkom istý, že to sú iba karnevaloví Marťania, a nie pracovníci mesačných laboratórií z Koruny alebo z P-9.

Pavlyš sa pretlačil cez húf harlekýnov a škriatkov, ktorým sa už neušlo miesto v sále. Z bielej povaly tunelu viseli korále lampášikov a girlandy papierových kvetov. Orchester na pódiu začal skúšať nástroje. Po pustej chodbe sa rozľahlí škrípavé tóny. Kvety nad hlavou sa zatriasli do taktu bubnov. Okolo prešli dve cigánky zahalené do šálov.