— Nevzala si do úvahy anihilizačný faktor, — prísne povedala cigánka v čiernom šále s červenými kvetmi.

— Ako sa ma opovažuješ obviňovať z takého niečoho! — rozhorčila sa cigánka v červenom šále so zelenými uhorkami.

Tučniak, ktorý usmerňoval ľudí pri ukladaní klavíra, dohonil Pavlyša a povedal:

— Galagan, si za to plne zodpovedný!

— Za čo? — čudoval sa Pavlyš.

— Spiro! — zavolal z pódia saxofonista. — Prečo nie je zapojený mikrofón? Gelij nemôže spievať bez mikrofónu.

Pavlyš dostal chuť na cigaretu. Pobral sa k schodišťu vedúcemu na dolné podlažie. Zišiel do polovice. Tu na odpočívadle stála pohovka a nad ňou vo výklenku bol odsávač pre fajčiarov. Na pohovke sedela Popoluška v krištáľových črievičkách a horko plakala. Ublížili jej, nevzali ju na bál.

Keď niekto plače, to ešte neznamená, že ho hneď musíte utešovať. Plač je súkromná vec.

— Dobrý deň! — pozdravil sa Pavlyš. — Som z paláca. Princ ledva stojí na nohách, toľko vás hľadal.

Na odpočívadle panovalo prítmie, lampa vedľa pohovky, podobná starodávnej pouličnej lampe, nesvietila. Dievča prestalo plakať, akoby chcelo vyčkať, kým Pavlyš odíde.

— Ak vám ublížili zlé sestry a macocha, — táral Pavlyš a nevedel prestať, — stačí jediné vaše slovo, či prikývnutie, a hneď ich pošleme na Zem. Na Mesiaci nemajú čo hľadať takí, čo iným ubližujú a osočujú ich.

— Nikto mi neublížil, — povedalo dievča a ani sa k nemu neobrátilo.

— Tak sa vráťte do paláca a povedzte princovi všetko.

– Čo všetko? — spýtalo sa dievča.

– Že ste už zasnúbená s chudobným, ale statočným pastierom a nestojíte o briliantové komnaty a hodvábne spálne…