A navyše ma zaradili do pozemného oddielu, mal som sprevádzať Bauera pri rokovaní s úradmi kozmodrómu. Nemohli sme sa tu dlho zdržať, už o hodinu sme mali odletieť. Žena povedala čosi Snehulienke. Dievčina sa zasmiala a odsunula si kuklu. Kukla spadla a gúľala sa po paneloch. Snehulienka si prešla rukou po vlasoch. Žena si pritisla líce k jej tvári. Iste im je teplo, pomyslel som si. Pozoroval som ich, boli však ďaleko. Vtom Snehulienka povedala čosi žene a rozbehla sa nazad k lodi. Vystupovala po schodíkoch, pozerajúc na mňa a sťahujúc si rukavičku.

— Odpusť, — povedala. — Nerozlúčila som sa s tebou.

Nebol to jej hlas, vychádzal z translátora nad dvierkami, niekto z našich ho predvídavo zapol. No zároveň som počul aj jej hlas.

— Daj si dolu rukavice, — povedala. — Je tu iba mínus päťdesiat.

Odopol som si rukavicu. Nikto ma nezadržal, hoci kapitán i lekár počuli a rozumeli, čo Snehulienka hovorí.

Necítil som chlad. Ani hneď, ani neskôr, keď mi chytila ruku a na chvíľu si ju pritisla k tvári. Odtiahol som dlaň, ale už bolo neskoro — na spálenom líci ostal tmavočervený odtlačok mojej dlane.

— To nič, — povedala Snehulienka a potriasala rukami, aby ju to tak nebolelo. — To prejde. A ak neprejde, tým lepšie.

— Zbláznila si sa! — hrešil som ju.

— Natiahni si rukavicu, omrzneš, — pripomenula Snehulienka. Žena jej zdola čosi kričala.

Snehulienka pozerala na mňa a jej tmavobelasé, takmer čierne oči boli celkom suché…

Keď sa skupinka priblížila k vozidlu, Snehulienka zastala a zdvihla ruku, lúčila sa so mnou a so všetkými ostatnými.

— Zájdi potom ku mne, — prihovoril sa mi lekár. — Natriem ti ruku a obviažem.

— Nebolí ma, — namietol som.

— Ale neskôr ťa bude, — povedal lekár.