— Lenže ja ich aj chcem prejsť, — povedala Snehulienka, neuvedomujúc si, že Gleba urazila. — Skontroluj ešte raz, — poprosila ma.

— Dobre, — súhlasil som.

Gleb mykol plecom a vyšiel. O tri minúty sa vrátil a rozložil skafander na stole. Oceľové fľaše tlmene buchli o plastickú látku a Snehulienka sa zmrštila, akoby ju udreli. Potom zaklopala na dvierka prednej komory.

— Daj mi skafander. Sama si ho skontrolujem.

Vkradla sa medzi nás odcudzenosť a priam fyzicky mi zvierala sluchy. Vedel som, že sa rozchádzame, ale takto sme sa nemali rozísť.

Pristáli sme mäkko. Snehulienka už mala na sebe skafander. Myslel som, že vyjde do laboratória skôr, ale neriskovala to, až kým nepočula cez vnútorný telefón kapitánov hlas:

— Pozemný oddiel, obliecť skafandre! Teplota mimo lode mínus päťdesiattri stupňov.

Dvierka boli otvorené a stáli tam všetci, čo sa ešte raz chceli rozlúčiť so Snehulienkou. Kým sa zhovárala s lekárom, predbehol som ju a vyšiel som na plošinu, k schodíkom.

Nad cudzím svetom predo mnou pomaly plávali nízke oblaky. Asi tridsať metrov od nás sa zastavilo nízke žlté vozidlo a vedľa neho na kamenných paneloch stálo niekoľko ľudí. Prirodzene, nemali na sebe skafandre, veď kto by si doma obliekal takú oštaru. Skupinka čakajúcich sa strácala na obrovskom letisku.

Došlo ďalšie vozidlo, vystúpili z neho ľudia. Počul som, ako Snehulienka došla až ku mne. Ostatní ostali vzadu, nechali nás osamote.

Snehulienka nepozerala na mňa, usilovala sa zistiť, kto ju prišiel privítať. A vtom ju spoznala. Zdvihla ruku a zakývala. Zo skupiny čakajúcich sa oddelila žena a utekala po paneloch k schodíkom. Snehulienka sa rozbehla dolu k neznámej žene.

Ostal som tam stáť, lebo ja jediný z lode som sa so Snehulienkou nerozlúčil. Okrem toho som v ruke držal veľký balík s jej vecami.