Asi päťdesiat metrov od lode sme našli dievčinu. Mala na sebe skafander — všetci okrem kapitána a strážnych si stihli obliecť skafandre. Dievčina zrejme bola neďaleko dverí, ktoré pri náraze vytrhlo, a vyhodilo ju z lode, ako keď vzduchová bublinka vyletí z pohára minerálky. Fakt, že ostala nažive, patrí k tým fantastickým náhodám, aké sa ustavične opakujú od chvíle, čo človek prvý raz vyletel do vzduchu. Ľudia padali z lietadiel z päťkilometrovej výšky a podarilo sa im dopadnúť na strmý zasnežený svah či na vrchovce borovíc, takže vyviazli iba s odreninami a modrinami.

Preniesli sme dievčinu do člna. Bola v šoku, no doktor Strešnij mi nedovolil zložiť jej kuklu, hoci sme si všetci uvedomovali, že ak jej neposkytneme pomoc, môže umrieť. Lekár mal pravdu. Nepoznali sme zloženie ich atmosféry a nevedeli sme, aké vírusy si hovejú na jej svetlých, lesklých, nakrátko ostrihaných vlasoch. Vírusy, ktoré jej neuškodia, ale pre nás mohli byť smrteľné…

Mal by som opísať, ako dievčina vyzerala a prečo sa mi, ale nielen mne, zdali lekárove obavy prehnané, ba neseriózne. Zvyčajne sme spájali nebezpečenstvo s tvormi, ktoré náš zrak vnímal ako odpudzujúce. Už v dvadsiatom storočí istý psychológ tvrdil, že kozmonauta, ktorý odchádza k vzdialeným planétam, môže podrobiť spoľahlivej skúške. Stačí sa ho spýtať, čo urobí, keď stretne šesťmetrového, ohavne vyzerajúceho pavúka. Prvou, inštinktívnou reakciou skúšaného bolo vytiahnuť anihilátor a vypáliť do pavúka celú dávku. A pritom to mohol byť osamote sa túlajúci miestny básnik, ktorý navyše zastával funkciu stáleho sekretára dobrovoľného spolku na ochranu drobného vtáctva a kobyliek.

Čakať však úskok od útlej dievčiny s dlhými mihalnicami vrhajúcimi tieň na jemne bledé líca, ktorá v nás vzbudzovala neprekonateľnú túžbu zistiť, akú farbu majú jej oči, od takejto dievčiny čakať úskok hoci len vo forme vírusov sa nám zdalo akési nechlapské.