Nikto to nepovedal, ani ja som sa neozval, no mal som dojem, že doktor Strešnij sa cítil ako malicherný podliak, byrokrat, ktorý kvôli predpisom odmieta poskytnúť pomoc bezvládnemu návštevníkovi.

Nevidel som, ako lekár dezinfikoval tenučké sondy, ktoré sa chystal zaviesť cez tkanivo skafandra a nabrať vzorky povetria. Nevedel som, čo zistil, lebo sme sa vrátili k lodi, chceli sme vojsť dovnútra a znova byť svedkom zázraku — nájsť ďalšieho živého člena posádky. Bolo to nezmyselné podujatie, jedno z tých, ktoré človek nemôže prerušiť na polceste, musí ich doviesť až do konca.

— Je to zlé, — povedal lekár. Počuli sme jeho slová, keď sme sa pokúšali vniknúť do lode. Nebolo to ľahké, pretože dokrivená stena hrozivo visela nad nami ako futbalová lopta nad muchami.

– Čo je s ňou? — spýtal som sa.

— Ešte žije, — oznámil lekár. — Ale nijako jej nemôžeme pomôcť. To je Snehulienka.

Náš doktor má rád básnické prirovnania, pre nezasväteného zavše nezrozumiteľné.

— Sme zvyknutí… — pokračoval lekár, a hoci mi jeho hlas znel v slúchadlách, akoby to hovoril mne, vedel som, že sa obracia hlavne na tých, čo ho obklopujú v kajute člna. -… Sme zvyknutí, že základom života je voda. U nej je to amoniak.

Tak ako ostatní ani ja som hneď nepochopil význam jeho slov.

— Pri zemskom tlaku, — vysvetľoval lekár, — amoniak vrie pri mínus 33 a zamŕza pri mínus 78 stupňov.

Teraz už bolo všetko jasné.

A keďže v slúchadlách panovalo ticho, predstavoval som si, ako hľadia na dievčinu — ako na fantóm, ktorému stačí zložiť kuklu, a zmení sa na oblak pary.

Navigačný dôstojník Bauer, dávajúc nám v takejto nevhodnej chvíli na vedomie, aký je vzdelaný, nahlas uvažoval:

— Teoreticky sa to dá predpovedať. Atómová váha molekuly amoniaka je 17, vody 18. Tepelnú kapacitu majú takmer rovnakú. Amoniak stráca ión vodíka rovnako ľahko ako voda. Teda je to univerzálne rozpúšťadlo.