Planétochod prešiel rovnú plošinu a prudko zastal. Svetlo za okrúhlymi oblokmi sa zmenilo. Teraz bolo mäkké, žlté.

— Sme na mieste, — povedala Taťjana.

Pavlyš postrehol, že sa všetci zrazu uvoľnili, akoby sa boli zbavili predošlého napätia.

— Pomôžte mi nadvihnúť kontejner, — požiadal Jim. — Bolo by škoda rozbiť voľačo, keď sme už doma.

— Mimochodom, sú tam aj slede, — povedal Pavlyš. — Aj čierny chlieb.

— Slede, — gurmánsky vzdychol Jim. — Sám ponesiem debničku, ako skúpy rytier svoju milovanú truhlicu. — Jim sa vyžíval v citátoch a prísloviach.

Taťjana otvorila otvor a nikto nebránil Pavlyšovi, aby vystúpil prvý.

Planétochod stál v garáži, vystavanej pevne ako bašta pevnosti. Brána bola zavretá, garáž výrazne osvetlená a na prvý pohľad bolo vidieť, že je praktická, ba aj útulná, ako bývajú útulné pracovne alebo ateliéry, ktorých užívateľom nezáleží, akým dojmom pôsobia na iných, jednoducho tu žijú a pracujú.

Pred planétochodom stála driečna žena s krátkymi jemnými kučeravými tmavými vlasmi s ofinou na čele. Mala drobnú tvár s ostrou bradou, veľkými očami, plnými perami, v kútikoch trochu zahnutými dohora. Bola dôkladne čistá; ani na kombinéze, ani na tvári, ani na úzkych dlaniach nebolo vidieť ani fliačik. S vodou je tu všetko v poriadku, v duchu usúdil Pavlyš.

— Doktor Pavlyš? — opýtala sa, ale nečakala na odpoveď a pokračovala. — Vitajte. Volám sa Nina Ravvová. Som veliteľka stanice. Dostanete izbu, v ktorej predtým býval Strešnij. Oddýchnite si, potom sa s nami naobedujete.

— Ďakujem, — povedal Pavlyš.

Čosi zahrmotalo po streche, celkom ako keby sa na ňu zosypala kopa skál. Lampy sa zatriasli. Jedna praskla a zosypali sa črepiny.

Všetci zmeraveli, čakali. Skaly sa sypali ďalej.