— Čo to je? — opýtal sa Pavlyš, no nik ho nepočul.
— Poďme! — zakričal Jim. — Ten sa teraz tak skoro neupokojí.
— Koľkokrát som vravel, — povedal Leskin, — aby sme strechu natreli na zeleno.
— Mali by sme… — začala malá Taťjana, ale Nina ju prerušila:
— Neopováž sa! — navzájom si dokonale rozumeli z pol slova.
Pavlyš zbadal, že Taťjana má na čele sivý pás náplasti a keď ho viedla do izby, povedal jej:
— Ak máte rozbité čelo, príďte ku mne, lebo vám to zhnisá.
— Už sa mi to skoro zahojilo, — riekla Taťjana, ale Pavlyš jej neveril. — A vôbec, jazva prieskumníkovi pridáva na kráse. Vonkoncom nechápem Ninu, aj ofinu si začala česať, aby nikto nevidel, ako sa jej drak zadrapil do čela. Ešte šťastie, že nemá poškodené oko.
Zastali pred dverami.
— Vojdite, — povedala Taňa. — Tu býval Strešnij. Len nič neprekladajte. To by vám doktor neodpustil. Je veľmi pedantný.
6
— O pol hodiny je obed, — riekla Taťjana. — Prešli sme vedľa jedálne. Tretie dvere od vás. Nezabudnete?
— Ďakujem, a kde je nemocnica?
— Nina vám všetko povie. O pacientov sa nebojte. Keby šlo iba o nich, neboli by sme vás volali. Pribudnú ďalší, — dodala s istotou a razom prešla na inú tému: — V skrini sú Strešného veci. Môžete ich používať. Nenahnevá sa. Je tam sieť proti komárom a tak ďalej.
Taťjana zmizla.
Keď Pavlyš osamel, rozhodol sa, že sa prezlečie. Prišiel v modrom dennom pracovnom úbore a ponášal sa na papagája medzi vrabcami. Rozbalil si tašku, vytiahol mydlo a štetku. Po výlevke splašene behali malé chrobáky, podobné čiernym mravcom. Pavlyš ich zmyl prúdom vody, umyl sa a potom pristúpil k oknu. Cez mreže bolo vidieť svah pahorku, na ktorého vrchole stála stanica. Na svahu, zvažujúcom sa dolu k lesu, rástlo nízke krovie, z ktorého vyrastalo zopár nízkych stromov so silnými koreňmi.