— Viem, Ľošeňka, — ozval sa navigátor. — A čo chceš? Oversun?

„Oversun“ alebo „skok cez Slnko“ sa robil len vo výnimočných prípadoch, ako napríklad teraz, keď stanici J hrozil hlad. Pri oversune bolo totiž Slnko v priamke letovej dráhy medzi planétou štartu a cieľovou planétou, čo je z hľadiska priamej kozmonavigácie veľmi náročné. Fotónový reaktor je mimoriadne zaťažený, pracuje na maximálny výkon, vesmírna loď má rýchlosť šesť-sedemtisíc kilometrov za sekundu. Na prístrojoch sa prejavujú efekty neklasickej mechaniky, zatiaľ, žiaľ, nedostatočne preskúmané. Posádka takmer neoddychuje. Spotreba paliva a opotrebovanie odrážateľa sú veľmi vysoké. A k cieľovej planéte sa spravidla prichádza od pólu, čo je pre pristávací manéver nevýhodné.

— Áno, — potvrdil Bykov. — Oversun.

Skontroloval stav paliva a znovu sa obrátil na navigátora.

— Miša, podaj mi kópiu pristávacieho manévru.

— Počkaj okamih, — odbil ho navigátor, ktorý mal práve plné ruky práce. Na riadiacom pulte mal celú hŕbu modrých hárkov a „kŕmil“ nimi prídavné zariadenie samopočítača, ktoré ticho bzučalo, spracúvajúc jeden lístok za druhým.

Bykov si sadol do kresla, a kým zatvoril oči, zazrel, ako Michail Antonovič natiahol ruku a prstami prebehol po klaviatúre riadiaceho pultu. Jeho ruka sa v tej chvíli podobala na veľkého bieleho pavúka. Samopočítač dostal povel, rozozvučal sa a o chvíľu zastal, žmurkajúc červeným stopsvetlom.

— Čo potrebuješ, Ľošeňka? — opýtal sa navigátor, pozerajúc do svojich lístkov.

— Program pristávacieho manévru, — zopakoval svoju prosbu Alexej Petrovič, pokúšajúc sa otvoriť oči.

Vtedy začala vychádzať zo samopočítača páska s výpočtami a Michail Antonovič ju chytil do oboch rúk.

— O chvíľu, — povedal Alexejovi Petrovičovi. — O chvíľu!

Bykovovi sladko zašumelo v ušiach, pod vlečkami mu vzplanuli žlté plamienky. Hlava mu klesla na prsia.