— Ľošeňka, — zavolal naňho navigátor. Potom sa naklonil cez riadiaci pult a poklepal ho po pleci.

— Ľošeňka, tu máš program.

Bykov sa strhol, mykol hlavou a rozhliadol sa. Potom si vzal program pristávacieho manévru.

— Uhm, hm… — odkašlal si a na čele sa mu zjavili vrásky. — Tak. Znovu je tu algorytmus. Teta-algorytmus…

A rozospatý sa pohrúžil do štúdia programu.

— Keby si si vzal sporamín, Ľošeňka… — prihovoril sa mu dobrodušne navigátor.

— Počkaj, — prerušil ho Bykov. — Čo to tu máš? Vari si rozum stratil, navigátor?

Michail Antonovič vstal zo stoličky, obišiel stôl a hľadiac Bykovovi ponad plece, sledoval s ním program.

— Kde, kde? — pýtal sa.

— Kam to letíš? — pokračoval Bykov nahnevane.

— Myslíš si, že na Siedmy polygón?

— Áno, a čo má byť?

— Domnievaš sa azda, že na Amaltei postavili kvôli tebe trítiový generátor?

— Ak ti ide o palivo, — pochopil narážku navigátor, — máme ho na tri takéto programy.

— Musíme pristáť na Amaltei, — vyratoval pomaly a rozvážne Bykov. — Potom je tu let s planétológmi do exosféry, návrat na Amalteu a napokon sa musíme vrátiť aj na Zem. Opäť použijeme over-sun!

— Počkaj, — prerušil ho Michail Antonovič. — Počkaj minútku. Mne vyčítaš nehospodárny program, akési sklady paliva?!

Vtom sa v otvore do chodby zjavila Daugeho hlava. Bykov sa pootočil. Dauge prebehol očami po kabíne a prosebné sa spýtal:

— Počúvajte, mládenci, nie je tu Rukavička?

— Von! — zreval naňho Bykov.

Dauge stiahol hlavu, otvor sa ticho zatvoril.

— Darmožráči, — zakričal za ním Bykov. — Vieš čo, navigátor, ak nebudem mať dosť paliva na spiatočný oversun, bude s tebou zle!

— Nekrič už toľko, prosím ťa, — ozval sa utrápene Michail Antonovič.

Bykov sa zarazil a o chvíľu dodal, červenajúc sa: