Ručička prístroja na ukazovanie nastavenej hodnoty sa ani nepohla. Chlapík, pomyslel si znovu Bykov. Potom obišiel vypuklú stenu ochranného obalu fotónového reaktora. Pri kontrolných prístrojoch odrážateľa stál s ceruzkou v zuboch Žilin. Rukami sa opieral o pult a takmer nebadateľné sa pohyboval z boka na bok, akoby tancoval. Vari najvýraznejší bol tento pohyb na lopatkách, ktoré sa rytmicky posúvali na jeho zohnutom chrbte.

— Pozdravujem ťa, Vaňa, — prihovoril sa mu Bykov.

— Dobrý deň, Alexej Petrovič, — opätoval pozdrav Žilin, rýchlo sa obrátiac, pričom mu ceruzka vypadla z úst a musel ju lapať vo vzduchu.

— Tak ako?

— Všetko v poriadku, — hlásil Žilin. No aj Bykov sa už sklonil nad prístrojovou doskou a vzal do rúk kontrolnú pásku so zápisom.

Odrážateľ, najdôležitejší, ale aj najkrehkejší element prívodu fotónov, je obrovské parabolické zrkadlo, na ktorom je nanesených päť jemných, veľmi odolných vrstiev mezohmoty. V zahraničnej literatúre sa odrážateľ často nazýva „sail“ — plachta. V ohnisku paraboloidu každú sekundu vybuchujú a menia sa na lúče milióny dávok vodíko-trítiovej plazmy. Prúd bledého lilavého plameňa naráža na plochu odrážateľa a vytvára ťažnú silu. Pritom vo vrstvách mezohmoty vznikajú postupne obrovské rozdiely v teplotách a mezohmota, vrstva za vrstvou, vyhára. Okrem toho je odrážateľ vystavený nepretržitej meteorickej korózii. A ak sa odrážateľ poškodí v miestach, kde je naň napojená silná rúra fotónového reaktora pri jeho plnom chode, vesmírna loď sa v okamihu premení na tichú hviezdu. Preto sa tieto zariadenia vesmírnych lodí vymieňajú po každých sto astronautických jednotkách letu. A preto aj kontrolný systém ustavične meria a signalizuje stav vrstvy mezohmoty i celého povrchu odrážateľa.

— Tak, — poznamenal Bykov, obracajúc v prstoch pásku. — Prvá vrstva nám už vyhorela.

Žilin mlčal.

— Michail! — zakričal Bykov na Krutikova. — Vieš, že nám už vyhorela prvá vrstva?