— Čert aby to vzal!

V kabíne sa rozhostilo ticho. Michail Antonovič sa vrátil na svoje miesto. Hnevlivo pozerali jeden na druhého, až kým navigátor neprerušil mlčanie.

— Let do exosféry som prepočítal. Aj spätný oversun mám už takmer vypočítaný, — povedal a rukou pritom ukázal na hŕbu papierov. — A ak máš vážne obavy, môžeme tankovať na Antimarse.

Antimarsom nazývali kozmonauti umelú planétu, ktorá obiehala na dráhe podobnej dráhe Marsu. V podstate to bol sklad paliva, plnoautomatízovaná tankovacia stanica.

— A vôbec, nemáš dôvod na mňa takto kričať, — dodal napokon. Slovo „kričať“ vyslovil takmer šeptom. Už ho prešiel hnev. Aj Bykov sa upokojil.

— No dobre, dobre… Prepáč mi, Michail.

Michail Antonovič sa okamžite usmial.

— Nemal som pravdu, — dodal ešte Bykov.

— Ale čo, Ľošeňka, — zahováral náhlivo navigátor. — To je maličkosť. Taká taľafatka… Aha, tu, pozri, aký zaujímavý prúd máme. Z vertikály, — začal ukazovať rukou, — po plošinu Amaltey i nad samotnou exosférou po vonkajšej elipse až k bodu stretnutia. V momente stretnutia je rýchlosť iba štyri metre za sekundu. Maximálne preťaženie len dvadsaťdva percent a dĺžka trvania bezváhového stavu nepresahuje tridsať-štyridsať minút. V prepočtoch sú iba celkom nepatrné opravy.

— Odchýlky sú malé vďaka teta-algorytmu, — pochválil Bykov, akoby chcel odčiniť, čo sa pred chvíľou odohralo, pretože teta-algorytmus vypracoval a prvý vyskúšal Michail Antonovič.

Michail Antonovič vydal neopísateľný zvuk; cítil sa polichotený. Bykov prezrel program až do konca, niekoľko ráz pritom pokýval súhlasne hlavou. Potom ho odložil a opäť si pretrel oči ohromnými pehavými päsťami.

— Pravdu povediac, — poznamenal, — vôbec som sa nevyspal.

— Vezmi si sporamín, Ľošeňka, — presviedčal ho Michail Antonovič. — Ja beriem každé dve hodiny jednu tabletku a vôbec sa mi nechce spať. Aj Vaňa to tak robí. Načo sa trápiť?