— Nemám rád chemikálie, — odvetil mu Bykov. Potom vstal a prešiel sa po kabíne. — Počuj, Míša! Čo sa to tu u nás deje?

— Ako to myslíš, Ľošeňka? — opýtal sa navigátor.

— Nuž, planétológovia, — vysvetľoval mu Bykov.

Žilin, ktorý bol po celý čas za ochranným plášťom fotónového reaktora, sa teraz zamiešal do rozhovoru:

— Rukavička sa im kdesi podela.

— Hm? — poznamenal Bykov. — To sú mi veci! — A znovu sa začal prechádzať po kajute. — Deti, veľké deti!

— Veď sa už na nich toľko nehnevaj, Ľošeňka! — prihováral sa navigátor.

— Viete, súdruhovia, — povedal Bykov, sadajúc si do kresla, — najväčšie problémy počas letu sú s pasažiermi. A najhoršími pasažiermi sú dobrí priatelia. Miša, prosím ťa, daj mi sporamín!

Michail Antonovič náhlivo vytiahol z vrecka škatuľku. Bykov sledoval ospanlivými očami jeho pohyby. Potom ho požiadal:

— Daj mi radšej dva!

PLANÉTOLÓGOVIA HĽADAJÚ RUKAVIČKU

— Vyhodil ma, — povedal Dauge, keď sa vrátil k Jurkovskému.

Jurkovskij stál na stoličke uprostred kabíny a dlaňami habkal po mäkkej povale. Na dlážke boli rozsypané rozmrvené sušienky.

— To značí, že Rukavička je tam, — reagoval na jeho slová Jurkovskij.

Zoskočil zo stoličky, oprášil si nohavice a žalostne zvolal:

— Rukavička, život môj, kdeže si?!

— Vyskúšal si už povedzme nečakane sa posadiť do kresla? — spýtal sa ho Dauge.

Podišiel k divánu a zrazu sa naň zvalil ako kus dreva s rukami na švoch nohavíc.

— Rozdláviš ju! — skríkol Jurkovskij.

— Nie je tu, — oznamoval Dauge a usadil sa pohodlnejšie. — Takto treba skontrolovať všetky kreslá a divány. Rukavička sa rada usalaší na mäkkom.

Jurkovskij posunul stoličku bližšie k stene a poznamenal: