— Nie! Počas letu sa radšej zdržuje na stene alebo na povale. Treba všade pozrieť, všetko dôkladne prehľadať.

— Pánabeka, — vzdychol si Dauge. — Čo len nezíde na um planétológovi, ktorý načisto osprostel od nečinnosti!

Potom pozrel bokom na Jurkovského a zlovestne zašeptal: — Som presvedčený, že ju má na svedomí Alexej. Jakživ ju nemal rád.

Jurkovskij sa pozorne zahľadel na Daugeho.

— Áno, — pokračoval Dauge. — Nenávidel ju. A ty to vieš. Ale prečo? Veď bola taká tichá… taká milá…

— Hlupák si, Grigorij, — povedal Jurkovskij. — Robíš tu zo seba šaša, vtipkuješ. Mne však bude skutočne veľmi smutno, ak sa nám stratí.

Potom si sadol na stoličku, oprel sa lakťami o kolená a päsťami si podoprel bradu. Na vysokom čele sa mu zjavili vrásky a čierne zvraštené obočie dodávalo jeho tvári tragický výraz.

— No, no, — chlácholil ho Dauge. — Kde by sa stratila z hermeticky uzavretej kozmickej lode? Určite ju nájdeme.

— Nájde sa, nájde… — nedal sa upokojiť Jurkovskij. — Už by bolo na čase. Treba, aby niečo zožrala. Sama si nikdy nepríde pýtať. Skôr zdochne od hladu.

— Vari už zdochýna?! — zapochyboval Dauge.

— Veď dvanásť dní nič nežrala. Od samého štartu. To na ňu zhubne pôsobí.

— Až bude hladná, príde! — povedal presvedčivo Dauge. — Tak by sa zachovala každá živá bytosť.

Jurkovskij pokrútil hlavou:

— Nie, Gríša. Ona veru nepríde!

Znovu vyliezol na stoličku a pustil sa centimeter po centimetri ohmatávať povalu. Ktosi zaklopal na dvere. Vzápätí sa ticho pootvorili a na prahu sa zjavil malý, čiernovlasý Charlie Mollar, rádiooptik.

— Vstúpte? — opýtal sa.

— Pravdaže, — povedal Dauge. Mollar spľasol rukami:

— Mais non! — vykríkol a radostne sa usmieval. Mimochodom, smial sa vždy. — Non „vstúpte“. Chcel som sa spýtať, či možno vojsť?

— Samozrejme, Charlie, — ozval sa Jurkovskij zo stoličky. — Len vojdite!