Mollar vošiel, zasunul dvere a zvedavo zaklonil hlavu.

— Voldemar, — povedal, nádherne pritom ráčkujúc. — Vy učíte chodiť po plafón?

— Oui, madame, — povedal Dauge s príšerným prízvukom. — Totiž monsieur, samozrejme. Vlastne, aby som pravdu povedal, il cherche la Rukavička,

— Nie, nie! — zvolal Mollar, šermujúc pritom rukami. — Nie tak! Po rusky. Rozprávam už len po rusky!

Jurkovskij zoskočil zo stoličky a spýtal sa ho: — Charlie, vy ste nevideli moju Rukavičku?

Mollar mu pohrozil prstom.

— Vy všetci robíte žarty, — poznamenal, dávajúc si záležať na prízvuku. — Vy ma dvanásť dní žartujete. — Posadil sa na diván vedľa Daugeho. — Čo to byť Rukavička? Som už to veľa ráz počul. Dnes vy hľadať ju, no ja nevidel ešte nikdy. Há? — pozrel na Daugeho. — To byť vták? Mačka? Alebo… eh?

— Hroch? — dozvedal sa Dauge.

— Čo to je hroch? — zaujímal sa Mollar.

— No-o, taká lastovienka, — odpovedal Dauge.

— Lastovička, chápeš?

— Ó l’hirondelle! — vykríkol Mollar. — Hroch!

— Yes, — prisvedčil Dauge. — Natürlich.

— Non, non! Len rusky, — zdôrazňoval Mollar a obrátil sa k Jurkovskému. — Gregoar hovorí pravda?

— Ale vtipkuje. Tára dve na tri, — odvetil zlostne Jurkovskij.

Mollar naňho skúmavo pozrel.

— Ste nejaký nesvoj, Voloďa. Môžem vám dajako pomôcť?

— Ale vôbec nie som. Isto, Charlie. Môžeš hľadať. Ohmatávať všetko rukami ako ja…

— Prečo ohmatať? — čudoval sa Mollar. — Povedzte, ako vyzerá, akú má farbu. Pomôžem vám!

— Cha! — zvolal Jurkovskij. — Aj ja by som rád vedel, akú má teraz farbu.

Mollar sa oprel o diván a dlaňou si prikryl oči.

— Je ne comprends pas, — povedal ľútostivo. — Nechápem. Nemá farbu? Alebo nerozumiem po rusky?

— Nie, nie! Všetko je v poriadku, Charlie, — ubezpečoval ho Jurkovskij. — Samozrejme, že má farbu. No mení ju. Chápete? Keď je na strope, má jeho farbu, keď na diváne, tak je zase takej farby ako diván…