— A keď na Gregoar, tak ona byť Gregoar, — povedal Mollar. — Vy všetci moc a moc žartujete.

— Nie, Jurkovskij hovorí pravdu, — prerušil ho Dauge. Rukavička ustavične mení sfarbenie. Mimikry. Chápete? Ochranné sfarbenie. Pozoruhodne sa maskuje, je schopná meniť farbu podľa prostredia.

— Chameleón-lastovička? — zvolal prekvapene Mollar.

Znovu ktosi zaklopal na dvere.

— Smiem ďalej! — zakričal radostne Mollar.

— Vojdite, — pretlmočil jeho slová Jurkovskij. Do kabíny vstúpil Žilín. Ramenatý, červený a trochu hanblivý.

— Prepáčte, Vladimír Sergejevič, — povedal, nakloniac sa mierne dopredu. — Mňa …

— Ó! — zvolal Mollar celý rozžiarený. Mal veľmi rád palubného inžiniera. — Le petit ingénieur! Ako sa máte, dobro?

— Dobre, — odvetil Žilin.

— A čo dievčiny?

— Bon, — povedal Žilin. Už si na túto otázku zvykol.

— Nádherná výslovnosť, — konštatoval Dauge závistlivo. — Mimochodom, Charlie, prečo sa vždy spytujete Vaňu na dievčatá?

— Zbožňujem dievčiny, — odvetil celkom vážne Mollar. — A preto sa vždy pýtam, ako sa majú?

— Bon. Je comprendre, — trápil francúzštinu Dauge.

Žilin sa obrátil k Jurkovskému.

— Vladimír Sergejevič, posiela ma kapitán. Asi o štyridsať minút preletíme cez perigeum a budeme v exosfére.

Jurkovskij vyskočil.

— No konečne!

— Ak budete robiť pozorovania, som vám k službám.

— Ďakujem, Vaňa, — povedal Jurkovskij. Obrátil sa k Daugemu a zvolal:

— No, Johanič, vpred!

— Drž sa, hnedý Džup! — odvetil mu Dauge.

— Les hirondelles, les hirondelles, — pospevoval si Mollar. — A ja idem pripraviť obed. Dnes mám službu. Bude polievka. Vaňa, máte rád polievku?