Nevedno prečo, ale ľudia nepokladajú hnedú farbu za peknú. Tak aspoň usudzujú tí, ktorí nevideli hnedú žiaru na polovici oblohy a v nej ostro ohraničený červený disk Slnka. Slnko potom pomaly mizne a veľký, hnedý, strapatý Jupiter dlho vychádza spoza horizontu, doslova akoby napúchal, až zaberá štvrtinu oblohy. Jeho povrch pretínajú čierne a zelené pásy čpavkových oblakov. Občas sa na ňom na okamih zjavia malé biele bodky. Tak sa totiž javí z Amaltey exosférna protuberancia tejto planéty.
Žiaľ, pozorovať celý východ Jupitera, na to niet času. Je veľmi zdĺhavý a treba ísť pracovať. Počas služby v pozorovacej kupole ho prirodzene, možno vidieť celý, no vtedy jednoducho niet kedy…
Riaditeľ stanice J sa pozrel na hodinky. Dnes je východ planéty krásny a bude ešte krajší. No je čas zísť dolu a zamyslieť sa, čo ďalej.
V tieni končiarov sa pohla, začala sa otáčať a hore-dolu kývať anténa veľkého rádioteleskopu. Rádiooptici sa pustili do práce.
Riaditeľ sa ešte raz pozrel na hnedý rozmazaný kotúč Jupitera a prišlo mu na um, že by bolo dobre vystriehnuť moment, keď nad horizontom visia štyri najväčšie mesiačiky — červenkastá Io, Európa, Ganymed i Callisto — a Jupiter je v prvej štvrtine fázy, spolovice hnedý, spolovice oranžový. Potom si spomenul, že ešte nikdy nevidel planétu zapadať Je to isto pekný pohľad: žiara exosféry pomaly hasne a zjavujú sa hviezdy. Jedna po druhej. Na tmavej oblohe vyzerajú ako diamantové ihlice na čiernom zamate. Keď však Jupiter zapadá, na stanici sa zvyčajne plným tempom pracuje.