Výťah sa spustil do najnižšieho poschodia. Planétologická stanica na Amaltei bola vlastne malým vedeckým mestečkom, vyrúbaným do silnej ľadovej kryhy a zaliatym kovoplastom. Tu žilo, pracovalo, učilo sa a ďalej budovalo stanicu niekoľko desiatok ľudí. Presne päťdesiatšesť mladých mužov a žien, výborných pracovníkov.

Cestou nazrel riaditeľ do telovýchovného komplexu. Bol prázdny, iba ktosi sa ešte čľapkal v okrúhlom bazéne.

Pobral sa ďalej, netrpezlivo našľapujúc z nohy na nohu v ťažkých magnetických pantofliach. Na Amaltei nebola príťažlivosť, čo bolo dosť nepríjemné. Napokon si privykneš, no v prvých dňoch sa ti zdá, akoby si mal telo naplnené kyslíkom. A zvlášť ťažké je zvyknúť si spať.

Stretol sa s dvoma astrofyzikmi. Išli spod spŕch s mokrými vlasmi. Pozdravili ho a náhlivo kráčali k výťahom. Jeden z nich nemal v poriadku magnetické pantofle. Pri každom kroku podskočil a jeho chôdza bola neistá. Riaditeľ vošiel do jedálne. Pri raňajkách sedelo asi pätnásť ľudí.

Kuchár strýko Valnoha, inak ínžinier-gastronóm pre celú stanicu, rozvážal na vozíku raňajky. Bol zachmúrený. Nikdy nebýval veľmi veselý, no v posledných dňoch ho zlá nálada takmer neopúšťala. Mračil sa odvtedy, čo prišla z Callista, Jupiterovho štvrtého mesiačika, správa o plesňovej epidémii. Pleseň zničila všetky potraviny i chlorelové plantáže.

Na Calliste sa veľmi ťažko pracovalo. Na rozdiel od Amaltey tento mesiačik mal biosféru a doteraz sa nenašli prostriedky, ako zabrániť prenikaniu plesne do obývacích priestorov a vôbec tam, kde sa zdržiavali ľudia. Prenikala cez akúkoľvek ochranu a ničia všetky potraviny: chlieb, cukor i konzervy. A chlorelu napádala s mimoriadnou pažravosťou. Stávalo sa, že pleseň občas napadla i človeka. Zo začiatku sa jej ľudia veľmi obávali, aj tí najsmelší pobledli, keď objavili na svojom tele čo i len náznaky plesne. No zistilo sa, že ľudskému organizmu neškodí, dokonca sa hovorilo, že naň pôsobí povzbudivo. No pokiaľ išlo o potraviny, tie zničí raz-dva.