— Strýko Valnoha! — zavolal ktosi. — Zas budú na obed sucháre?

Riaditeľ si nestihol všimnúť, kto to bol, pretože všetci v jedální zdvihli hlavy, prestali jesť a pozerali na kuchára. Samé mladé opálené tváre, no trochu pochudnuté. Alebo sa mu to iba zdá?

— Na obed bude polievka, — odvetil kuchár.

— Výborne! — zareagoval ktosi a riaditeľ ani teraz nepostrehol kto.

Podišiel k najbližšiemu stolu a sadol si. Valnoha dotlačil k nemu vozíček a riaditeľ si vzal raňajky: tanierik s dvoma suchármi, pol tabličky čokolády a pohár čaju. Urobil to veľmi obratne, no aj tak mu biele, dosť hrubé sucháre podskočili a zostali visieť vo vzduchu. Pohár s čajom pridŕžala na mieste magnetická obruba, upevnená na dne pohára. Riaditeľ chytil suchár, zahryzol doň a napil sa čaju. Bol už studený.

— Polievka, — opakoval Valnoha ticho len riaditeľovi. — Viete si predstaviť, čo je to za polievku. A oni si myslia, že dostanú slepačí bujón.

Odtisol vozík a sadol si k stolu. Pohľadom sledoval, ako sa vozík pomaly sunie chodbičkou. — No, na slepačom bujóne si pochutnávajú na Calliste.

— Sotva, — poznamenal neisto riaditeľ.

— Akože sotva? — nedal sa Valnoha. — Dal som im stoosemdesiat konzerv. Väčšiu časť našej rezervy.

— A ostatné konzervy sme už zjedli?

— Samozrejme, že zjedli, — odvetil Valnoha.

— To znamená, že aj oni ich už zjedli, — povedal skôr sám pre seba riaditeľ, chrúmajúc suchár. — Je tam dva razy toľko ľudí ako u nás.

Ej, Valnoha, pomyslel si. Klameš. Poznám ťa ja veľmi dobre, ínžinier-gastronóm Máš ešte odložených aspoň dvanásť porcií ako železnú rezervu pre chorých …