Valnoha si vzdychol a spýtal sa:

— Nie je čaj studený?

— Nie, ďakujem.

— A chlorela sa na Calliste neujala, — pokračoval kuchár znovu si povzdychnúc. — Opäť prosili rádiom aspoň desať kilogramov masy. Oznámili, že planétolet odštartoval.

— Nuž čo. Treba im dať!

— Dať! — zopakoval Valnoha s nádychom hnevu v hlase. — Samozrejme, že treba dať! Lenže ani chlorely nemáme sto ton. Aj ona potrebuje čas, aby narástla… Ale čo, isto vám kazím chuť. Však?

— Nie, nie! — presviedčal ho riaditeľ. No vôbec nemal chuť do jedla.

— Dosť už! — povedal ktosi.

Riaditeľ zdvihol hlavu a uvidel bezradnú tvár Zojky Ivanovej. Pri nej sedel jadrový fyzik Kozlov. Vždy sedávali spolu.

— Dosť, počuješ?! — zopakoval Kozlov strmo.

Zojka sa zapýrila a sklonila hlavu. Nebolo jej ľahko. Veď bola všetkým na očiach.

— Už včera si mi podstrčila svoj suchár, — pokračoval Kozlov. — A dnes sa znovu o to pokúšaš.

Zojka mlčala, div neplakala.

— Nekrič na ňu, ty cap! — zavolal z druhého konca jedálne fyzik Potapov. — Zojka, prečo ho prikrmuješ, zvera jedného. Daj suchár mne, ja ho zjem. A nebudem na teba kričať

— Nie, nemáš pravdu, — odporoval mu Kozlov už trochu pokojnejšie. — Ja som zdravý. Ona by mala viac jesť.

— Je ešte čaj, strýko Valnoha? — prerušil ktosi ich dialóg.

Kuchár sa zdvihol. Potapov naňho zakričal:

— Hej, Gregor! Zahráme si po práci?

— Zahráme, — odvetil mu Valnoha.

— Nabije ťa, Vadim, — podpichol niekto Potapova.

— Zákon pravdepodobnosti je na mojej strane! — bránil sa fyzik.

Jeho odpoveď všetkých rozosmiala. Do jedálne ktosi vbehol a zakričal:

— Je tu Potapov? Vadim, na Džupe je búrka!

— Nehovor! — zvolal Potapov a vyskočil spoza stola. Aj ostatní fyzici náhlivo vstávali od raňajok.

Riaditeľ tiež vstal, utierajúc si ústa papierovým obrúskom. Vtom ho oslovil Kozlov: