— Súdruh riaditeľ, ako je to s Tachmasibom?

Všetci stíchli a obrátili sa k riaditeľovi. Pozrel na nich a odvetil:

— Zatiaľ nevieme nič.

Pomaly prešiel uličkou medzi stolmi a zamieril do svojej pracovne. Tragédia bola v tom, že plesňová epidémia na Calliste vypukla vo veľmi nevhodnom čase. Zatiaľ nehladovali. Amaltea sa ešte mohla deliť s Callistom o chlorelu i o sucháre. No ak nepríde Bykov s potravinami… Bol už niekde nablízku, už ho aj zamerali, potom sa však odmlčal a za šesťdesiat hodín sa s ním nepodarilo nadviazať spojenie.

Bude treba znovu znížiť prídel potravín, pomyslel si riaditeľ. Všeličo sa môže prihodiť. Na základňu na Marse je ďaleko. A planétolety zo Zeme i z Marsu niekedy havarujú. Pravda, nestáva sa to často, aspoň nie tak často, ako prepuká plesňová epidémia na Calliste. Žiaľ, občas sa tú prihodí a je to veľmi nepríjemné. No vzdialenosť od Zeme — celá miliarda kilometrov — je horšia ako desať epidémií. Znamená hlad. Možno aj zánik …

FOTÓNOVÝ NOSIČ TACHMASIB

Alexej Petrovič Bykov, kapitán Tachmasibu, fotónovej rakety, prepravujúcej náklady v kozme, vyšiel zo svojej kabíny a pozorne zatvoril dvere. Bol po kúpeli, vlastne po dvoch. Najskôr sa osprchoval vodou a potom v iónovom žiarení. Mal ešte mokré vlasy a trochu neistú chôdzu. Vysilil sa a žiadalo sa mu spať. Veď za posledné tri dni nespal viac ako päť hodín. Let sa začínal komplikovať.

Chodba, na ktorú vyšiel, bola osvetlená a prázdna. Viedla k veliteľskej kabíne. Bykov sa usiloval ísť ticho. Prichodilo mu ešte prejsť spoločenskou kabínou posádky. Dvere boli otvorené a zaznievali odtiaľ hlasy. Ako neskôr vysvitlo, patrili planétológom Daugemu a Jurkovskému a boli značne podráždené.

Zas čosi vymýšľajú, pomyslel si Bykov. A neporadíš si s nimi. Karhať, akoby sa patrilo, nemôžeš, sú to priatelia a si dokonca veľmi rád, že tento let absolvujete vedno.