Bykov vstúpil do spoločenskej kabíny, no zarazil sa a zostal stáť na prahu. Knihovníčka bola otvorená, knihy ležali na veľkej hŕbe na dlážke, obrus zo stola sa zošmykol a spod divána trčali Jurkovského dlhé nohy v úzkych sivých nohaviciach. Občas nimi zatrepotal.

— Hovorím ti, že jej tu nieto, — ozval sa Dauge, ktorého nebolo vidieť.

— Hľadaj! — nástojil Jurkovski] priduseným hlasom. — Podujal si sa, tak teraz hľadaj!

— Čo sa tu deje? — ozval sa Bykov nasrdene.

— Aha, tu ho máš! — zvolal Dauge a vyliezol spod stola. Usmieval sa, blúzu i golier na košeli mal rozopnuté. Aj Jurkovskij sa vyhrabal spod divána.

— Dozviem sa, čo sa vlastne stalo? — naliehal Bykov.

— Kde je moja Rukavička? — spýtal sa namies to odpovede Jurkovskij. Bol veľmi rozčúlený.

— Netvor! — skríkol Dauge.

— Darmožráči, — povedal Bykov.

— To on, — nedal sa Dauge. — Pozri sa na jeho tvár, Vladimír! Katan!

— Pýtam sa celkom vážne, Alexej, — povedal Jurkovskij. — Kde je moja Rukavička?

— Viete čo, planétológovia, — rozčúlil sa Bykov. — Choďte v čerty!

So stisnutými zubami prešiel do veliteľskej kabíny. Dauge za ním zakričal:

— Spálil si ju v reaktore!

Bykov zabuchol dvere.

Vo veliteľskej kabíne bolo ticho. Na zvyčajnom mieste, za pracovným stolom počítača sedel navigátor Michail Antonovič Krutikov, podopierajúc si tučnou päsťou dvojitú bradu. Samopočítač ticho bzučal, blikajúc neónovými svetlami kontrolných lámp. Michail Antonovič sa pozrel na kapitána dobráckymi očami a spýtal sa:

— Dobre si sa vyspal, Ľošeňka?

— Dobre, — odvetil mu Bykov.

— Zachytil som vysielanie z Amaltey, — oznamoval Michail Antonovič. — Už nás veľmi netrpezlivo čakajú… — Pokyvujúc hlavou pokračoval: — Len si predstav, Ľošeňka, ich prídel! Dvesto gramov suchárov a päťdesiat gramov čokolády. Plus polievka z chlorely. Tristo gramov chlorelovej polievky. To nie je dva razy chutné.