Tebe by sa to zišlo, pomyslel si Bykov. Trochu by si zhodil, tučniak. Zlostne pozrel na navigátora, no potom sa nezdržal úsmevu. Michail Antonovič ustarostene vyšpúlil hrubé pery a prezeral list modrého papiera s grafmi.

— Hľa, Ľošeňka, — oslovil ho. — Vypracoval som program pristávacieho manévru. Skontroluj ho, prosím!

Grafikony letov, ktoré vypracoval Michail Antonovič, sa zvyčajne nekontrolovali. Bol totiž nielen najtučnejší, ale aj najskúsenejší navigátor medziplanetárnej flotily.

— Potom to skontrolujem, — odpovedal Bykov. Zakryl si ústa rukou a sladko zívol. — Daj program do samopočítača.

— Už som to urobil, — povedal Michail Antonovič s náznakom obavy v hlase.

— No dobre, — odvetil Bykov. — A kde sme teraz?

— Asi o hodinu vletíme do pásma, kde sa začne pristávací manéver — informoval ho Michail Antonovič. — Preletíme nad severným pólom Jupitera. — Slovo „Jupiter“ vyslovil s očividným uspokojením. — Vzdialenosť pólu dva diametre dvestodeväťdesiat megametrov. A potom nás čaká posledný úsek. Už akoby sme tam boli, Ľošeňka …

— Vzdialenosť rátaš od stredu Jupitera?

— Áno, od stredu.

— Keď sa dostaneme do pásma zostupu, budeš každých pätnásť minút merať vzdialenosť od exosféry.

— Rozumiem, Ľošeňka, — odvetil Michail Antonovič.

Bykov ešte raz zívol a mrzuto si pretrel päsťami očí. Potom pristúpil k panelu so signalizáciou pre prípad havárie. Všetko bolo v poriadku. Stroj pracoval v normálnom rytme, plazma mala požadované parametre, magnetické lapače pracovali dokonale, bez chyby. Za tento úsek zodpovedal palubný inžinier Žilin.

Chlapík, tento Žílin, pomyslel si Bykov. Výborne to vyreguloval.

Bykov sa zastavil a pokúsil sa nepatrne zmeniť kurz, aby vyskúšal stabilitu nastavenia magnetických lapačov.