„Nech už sa stalo čokoľvek, chlapče, poviem vám, čo som videl. Okolo toho platinového téglika sa vytvorila koróna, zrejme išlo o silnú radiáciu. Hovoríte urán?“

„Áno, ale prírodný, a ten nie je taký nebezpečný. Veď jednou z najdôležitejších podmienok štiepenia je práve extrémna rýdzosť uránu, či nie?“ Oblizol si pery. „Myslíte, pane, že došlo k štiepeniu? Ale veď toto nie je plutónium, ani sme ho nebombardovali.“

„A navyše,“ povedal doktor Smith zamyslene,je ho menej ako kritické množstvo. Pravda, menej ako doteraz známe kritické množstvo.“ Uprene hľadel na steatitovú dosku stola, na sčerneté pľuzgieriky spáleného laku na drevenej skrini a na striebristé jazyky stuhnutého kovu na betónovej podlahe. „Tak či onak, urán sa topí pri tisícosemsto stupňoch Celzia a jadrové reakcie nepoznáme natoľko, aby sme to mohli podceňovať. Celá miestnosť je asi trochu zamorená. Keď to tu vychladne, chlapče, dajte všetko radšej pozbierať a dôkladne preskúmať.“

Zamyslene sa poobzeral, potom podišiel k protiľahlej stene a znepokojene sa zahľadel na akúsi škvrnu vo výške pliec.

„A toto je čo?“ spýtal sa laboranta. „Toto tu bolo aj predtým?“

„Čo, pane?“ Mladík nervózne podišiel k nemu a zadíval sa na miesto, ktoré mu ukazoval starší kolega. V stene bola dierka, akoby do nej niekto zatíkol tenký klinec a potom ho vytiahol — lenže klinec by musel prejsť hrubou tehlovou stenou i omietkou, lebo z druhej strany prenikalo denné svetlo.

Laborant pokrútil hlavou. „Doteraz som si to nevšimol, lebo som si tú stenu nijako pozorne neprezeral.“

Doktor Smith mlčal. Pomaly cúvol a prešiel popri termostate, väčšej kovovej skrinke, kam vyúsťovala dvojica trubíc. Elektromotor pomaly víril vodu a elektrické žiarovky, pod hladinou slúžiace ako ohrievače, sa striedavo zažínali a zhasínali podľa impulzov ortuťového relé.

„No dobre, a táto bodka tu bola?“ A doktor Smith poklopkal prstom neďaleko veka termostatu. Bola tam drobná dierka, akoby vyvŕtaná do plechovej steny, kúsok nad hladinou vody.