Laborant vytreštil oči. „Toto tu predtým určite nebolo, pane. Za to ručím.“

„Hm. A je aj na druhej strane?“

„Dočerta, veru j e!“

„Dobre, tak poďte sem a pozrite sa odtiaľto cez tie dierky. Prosím vás, vypnite termostat. Dívajte sa.“ Priložil prst na otvor v stene. „Čo vidíte?“

„Váš prst, pane. Tam je ten otvor?“

Doktor Smith mu neodpovedal. Pokojne, hoci mu to nebolo jedno, ho požiadal: „Teraz pozrite opačným smerom… Čo vidíte?“

„Nič.“

„Ale veď tam stál téglik s uránom. Dívate sa presne na to miesto, či nie?“

„Myslím, že áno, pane,“ prisvedčil laborant neisto.

Doktor Smith rýchlo pozrel na menovku na dverách a povedal chladne: „Pán Jennings, všetko, čo sa tu odohralo, pokladajte za prísne tajné. Nechcem, aby ste o tom s kýmkoľvek hovorili. Rozumeli ste?“

„Áno, pane!“

„A teraz poďme odtiaľto. Pošleme sem niekoho z radiačného prieskumu, nech to tu premerajú, a my dvaja sa dáme vyšetriť v nemocnici.“

„Myslíte, že sme dostali priveľkú radiačnú dávku?“ zbledol laborant. „To sa ukáže.“

Nezistili im však nijaké príznaky rádioaktívneho ožiarenia. Krvný obraz mali v medziach normy a výsledky rozboru korienkov vlasov neboli znepokojujúce. Pociťovali iba nevoľnosť, a tú lekári nakoniec označili za psychosomatickú.

A v celom ústave sa nenašiel nikto, kto by bol vedel uspokojivo vysvetliť, prečo sa téglik s prírodným uránom, ktorého bolo oveľa menej ako kritické množstvo a nebol ani vystavený priamemu bombardovaniu neutrónmi, odrazu roztopil a objavila sa okolo neho zlovestná smrtiaca žiara.

Napokon sa celá záležitosť uzavrela tým, že v jadrovej fyzike je ešte veľa neprebádaného a nejasného.

Doktor Smith sa však nevedel prinútiť, aby vo svojom hlásení, ktoré napokon napísal, uviedol celú pravdu. Nezmienil sa o dierkach, ktoré v laboratóriu objavil. Zamlčal, že dierku bližšiu k tégliku bolo ledva vidieť, že tá na druhej strane termostatu bola o niečo väčšia a že do dierky v stene, trojnásobne vzdialenej od toho desivého miesta, by sa dal strčiť klinec.