Lúč, ktorý by sa priamočiaro šíril od tohto miesta, by vo vzdialenosti niekoľkých kilometrov dosiahol priemer aspoň troch metrov, ale zakrivenie zemského povrchu by zabránilo ďalším škodám. A potom by sa už neškodne stratil vo vesmíre, čoraz širší a slabší, čudesné vlákenko v zložitom tkanive vesmíru.

Túto teóriu si ponechal pre seba.

Nikomu sa nezmienil ani o tom, že hneď na druhý deň si dal do nemocnice priniesť všetku dennú tlač a pozorne si ju prezrel.

Ale v takom veľkomeste miznú denne bez stopy desiatky ľudí. A nikto nepribehol na políciu vyplašené oznámiť, že mu pred očami zmizol človek (alebo len polovica človeka?). Aspoň sa o ničom takom nikde nepísalo.

Doktor Smith sa napokon prinútil zabudnúť na celý prípad.

Jozefovi Schwartzovi sa to stalo, keď zdvihol pravú nohu, aby prekročil roztrhanú handrovú bábiku. Na okamih ho ovládla čudná nevoľnosť, akoby ho na zlomok sekundy uchvátil vír a vyhodil celého dolámaného na breh. Keď opäť stúpil na pravú nohu, zastenal a pocítil, že sa mu podlamujú kolená a klesá do trávy.

Prižmúril oči a potom ich otvoril.

Nemýlil sa! Sedel na tráve, hoci predtým kráčal po dlažbe.

Domy zmizli! Zmizli rady bielych domov s upravenými trávnikmi!

A nesedel ani na trávniku; tráva okolo neho bola riedka a ne-pestovaná, rástlo tu aj niekoľko stromov a na obzore sa týčili ďalšie.

A vtom zažil najväčší šok, lebo lístie na stromoch bolo zožltnuté a pod rukou mu sucho zašuchotalo. Hoci bol z mesta, vedel, ako vyzerá jeseň.

Jeseň! A keď zdvihol pravú nohu, bol júnový deň a čerstvá zeleň sa len tak ligotala!

Podvedome si pozrel na nohy a s výkrikom sa k nim sklonil… Zočil malú handrovú bábiku, ktorú prekračoval, aspoň nejaký dôkaz reality…