To nie je možné! Keď ju obrátil v trasúcich sa rukách, videl, že nie je celá. Nebola však dajako veľmi poškodená, iba prerezaná. Ale ako! Presne pozdĺž, a netrčal z nej ani kúsok bavlny, ktorou bola vypchatá. Akoby ju boli prerezali britvou.

Na ľavej nohe si všimol čosi nezvyčajné. S bábikou v ruke si dôkladnejšie prezrel topánku. Špica bola hladko odrezaná. Tak hladko, ako by to nedokázal nijaký pozemský nástroj v rukách pozemského obuvníka. Čerstvé okraje neuveriteľne hladkého rezu sa priam ligotali.

Podvedome pocítil zmätok a ten zaplavil Schwartzovi odrazu aj mozog. Hrôzou zmeravel.

Napokon už aj zvuk vlastného hlasu pôsobil naňho upokojujúco v tomto pomätenom svete, preto začal hovoriť nahlas. Hlas mal však slabý a trasľavý.

Hovoril si: „Po prvé, nezošalel som. Cítim sa ako vždy… Pravda, keby som aj bol šialený, uvedomoval by som si to? Nie…“ Už sa ho pomaly zmocňovala hystéria, no s námahou ju potlačil. „Musí existovať nejaké iné vysvetlenie.“

,Žeby sa mi to snívalo?' uvažoval.,Ako zistím, či je to sen alebo skutočnosť?' Uštipol sa, a keď ho to zabolelo, potriasol hlavou.,Aj tá bolesť sa mi možno iba zdá. Nič nedokazuje.“

Zúfalo sa poobzeral. Vari sen môže byť taký živý, podrobný a dlhý? Kdesi čítal, že väčšina snov netrvá dlhšie ako päť sekúnd, že ich vyvolávajú drobné mozgové vzruchy a že ich dĺžka je iba zdanlivá.

Aká slabá útecha! Vyhrnul si rukáv košele a pozrel na hodinky. Sekundová ručička neúnavne obiehala po ciferníku. Ak je to sen, tých päť sekúnd sa vlečie na zbláznenie. Odvrátil pohľad od hodiniek a z čela si utrel studený pot.,Žeby som strácal pamäť?'

Pomaly zložil hlavu do dlaní, nenachádzajúc odpoveď. Čo ak vo chvíli, keď zdvihol pravú nohu, mu myseľ skĺzla z vychodených a dobre známych koľají, po ktorých sa tak dlho spoľahlivo pohybovala… Čo ak sa mu pamäť vrátila až v tejto chvíli, keď na jeseň po troch mesiacoch, alebo po desiatich rokoch a troch mesiacoch, stúpil pravou nohou na zem na tomto čudesnom mieste? Ale kde teda bol a čo robil po celý ten čas?