„Nie!“ vykríkol mimovoľne. To nemôže byť pravda! Pozrel sa na košeľu. Túto košeľu si obliekol dnes ráno a je čistá. Rozmýšľal a potom chytro siahol do vrecka saka a vytiahol jablko.

Zúfalo doň zahryzol. Bolo šťavnaté a studené, lebo ešte pred dvoma hodinami bolo v chladničke.

Ale ako si potom vysvetliť tú preťatú handrovú bábiku? Zmocňovala sa ho hystéria. Musí to byť sen, lebo inak asi zošalel.

Uvedomil si, že sa deň zmenil. Bolo neskoré popoludnie a tiene sa pomaly predlžovali. Odrazu naňho ochromujúce doľahlo ticho a opustenosť okolia.

Vyskočil na rovné nohy. Musí nájsť niekoho, kohokoľvek. A teda najlepšie by bolo pohľadať dajaký dom, ktorý bude najskôr pri ceste.

Bez rozmýšľania sa pustil tadiaľ, kde sa mu tráva videla najredšia.

Keď konečne narazil na rovný pruh asfaltovej cesty, premkol ho prvý večerný chlad a vrcholce stromov, ktoré sa navôkol varovne týčili, sa strácali v šere. Uľahčené si vzdychol, vyšiel na cestu a s pôžitkom vnímal pevnú zem pod nohami.

No všade naokolo sa rozprestierala úplná pustatina a Schwar-tzovi akoby chladná ruka opäť zovrela srdce. Dúfal však, že sa čoskoro zjaví nejaké auto. Nebude predsa nič jednoduchšie, ako naň zamávať a spýtať sa — vo svojej nedočkavosti to už vyslovil nahlas — „Nejdete náhodou do Chicaga?“

Ale čo ak je ďaleko od Chicaga? Nuž nech ho teda vezmú do najbližšieho mesta, hocikam, kde bude telefón. Vo vrecku má síce iba štyri doláre a dvadsaťsedem centov, ale môže sa predsa obrátiť na políciu…

Kráčal stredom autostrády a zavše sa obzrel. Ani nádherný západ slnka, ani prvé vychádzajúce hviezdy naňho teraz nezapôsobili.

Na ceste sa nezjavilo jediné auto. Ani jediné! A tma hustla.