— Rusi čoskoro odštartujú z Venuše na svojom hviezdolete, od našej Mary prevezmú pohonné hmoty a vrátia sa so senzačným materiálom na našu milú rodnú Zem.

— A čo bude s nami?

— Sme od nich vzdialení najmenej päťdesiat míľ. Rádiové spojenie nemôžeme s nimi nadviazať. Rusi nás nemôžu počuť…

— Nepôjdu nás azda hľadať?

— Možno by nás hľadali, keby boli v ich hviezdolete roboti, a nie živí ľudia. Myslíte, že ľudia riskujú vlastný život, aby nás zachránili?

— Čo budeme teda robiť?

— Vyberieme sa k ich hviezdoletu sami. Ak sú Rusi naši ozajstní priatelia, môžu urobiť iba toľko, že budú na nás čakať. Ostaňte s Johnom tu, kým preskúmam okolie…

V tomto nezvyčajnom svete nerástla vôbec nijaká tráva. Všetky rastliny boli vysoké ako strom. Bolo tu neuveriteľne veľa koreňov, navzájom sa prepletali, mizli v močiari a opäť z neho vytŕčali. Po nich sa dostal Kern bližšie k pevnine.

Slnko nebolo vidieť. Všetko sa strácalo v červenkastom opare. Harrymu tiekol po tvári pot. Bolo horúco a dusno. Nasadil si znovu kuklu. Dýchalo sa mu lepšie.

Rastliny majú červenú farbu, uvažoval Harry. Inak by tu nemohli rásť. Je tu veľmi teplo. Husté mračná udržiavajú vnútornú teplotu dosiaľ horúcej planéty. Je prirodzené, že rastliny sa pokúšajú vylučovať prebytočné teplo a odrážať infračervené a červené lúče. To je vlastne dôvod, prečo sú červené…

Allan Kern sa dostal na pevninu. Breh akoby znezrady ožil. Zovšadiaľ sem mierili húfy akýchsi živočíchov.

— Opatrne! Valí sa na vás akási háveď. Bojím sa o vás, — povedal Harry do vysielačky.

— Vari si len nemyslíte, že ujdem pred tunajšími všami? — zahundral Allan a vzápätí spresnil svoj postreh: — To nie sú vši, lež jašterice.

O chvíľu sa jašterice zahryzli Kernovi do topánok. Ďalšie mu liezli po nohách a chrbte. Američan ich prudkým pohybom striasol, ustúpil niekoľko krokov a ocitol sa v kaluži.