Zvieratká sa vody navidomoči báli. Sústredili sa na brehu a čakali.

— Musím počkať, možno ich to omrzí, — povedal Kern.

— Sotva, — zapochyboval Harry a sadol si pohodlne k robotovým nohám. — Spomínam si na čosi podobné na Zemi. Akési vojsko sa utáborilo kdesi v púšti. Stráže si prineskoro všimli, že sa na nich valí mračno myší… Jednu myš možno zašliapnuť topánkou, ale také množstvo…? Ľudia sa chránili štítmi, zabíjali myši šabľami, ale podaromnici — nové a nové hlodavce liezli po mŕtvych telách iných myší… Vojaci padali od únavy: z celej armády neostal napokon nikto živý.

— Mlčte! — zvolal Kern. — Prosím vás, John, prejdite sem na breh a zoznámte sa s týmito odpornými hlodavcami Venuše!

Robot zapadol zo dva razy po kolená do blata, ale čoskoro našiel správnu cestu a mal pod nohami pevnú pôdu.

Jašterice sa naňho hneď vrhli.

— Žiaľ, zbraň je proti nim bezmocná a s plameňometmi sme nerátali. Najvhodnejší by bol valec, čo sa používa pri výstavbe ciest, — povedal robot.

— Výborný nápad! Čo keby sme vnukli robotovi niečo také? — povedal Harry Kernovi.

A bol to naozaj dobrý nápad. Harry, ktorý bol na vedľajšom ostrovčeku, zdvihol nohu. Robot bol napojený naňho, a tak nečudo, že pohyb opakoval. Potom Harry celou silou dupol. Robot ho nasledoval.

Rozľahlo sa zúfalé pišťanie. Jašterice sa rozbehli na všetky strany a zanechali za sebou hromadu mŕtvych. Vzápätí však znovu zaútočili na Železného Johna, lebo si asi všimli jeho malú pohyblivosť. Robot zle šliapol a zvalil sa na zem. V okamihu sa naňho vrhla svorka pažravých víťazov — ich zuby sa zahrýzali do kovu.

Robot pohyboval bezmocne rukami. Pod jeho údermi síce jašterice hynuli, ale na ich miesto prichádzali ďalšie.

Napokon sa robot zviechal. Kern a Wood prebehli bez dychu nebezpečným pásmom a zastali až vo vzdialenom lese, aby si oddýchli. Robot sa náhlil za nimi a hlásil: