
— Už sa stalo, Iľja Jurievič! Lekári na Zemi si očkovali mor, kým ja skúšam na sebe iba vzduch. Hlásim: je to mizerné, ale dýchať sa tu dá!
Bogatyriov chcel na Aľošu naliehať, aby si opäť nasadil kuklu, ale v slúchadlách sa ozval Dobrovov hlas:
— Rádiolokátor vypátral robota, — oznamoval pokojne. — Práve to oznámila Mary z raketoplánu Prosperity.
— To znamená, že žijú! — zvolal Aľoša.
Veliteľ zľahka odsunul od seba vzrušeného kolegu.
— Rozprávaj, vrav, čo ešte vieš! — naliehal na Dobrova.
— Sú od nás asi sedemdesiat kilometrov vzdušnou čiarou, — oznamoval inžinier, — smerom k morskej zátoke a k úpätiu sopky. Robot nestojí, ale ide k nám…
— Nedostanú sa k nám, — zamiešal sa do rozhovoru Aľoša Petrovič. — V ceste majú zátoku… bránia im stále búrky… neprejdú tadiaľ…
— Má pravdu, — súhlasil Bogatyriov. — Bez cudzej pomoci sa sem nedostanú. Žiaľ, pohonných látok máme málo, nemôžeme im ísť naproti hviezdoletom. Budeme musieť použiť obojživelný čln.
Dobrov mal čln už pripravený, lebo ho chcel nechať na Venuši, aby mal hviezdolet čím nižšiu hmotnosť. Bol to zaujímavý dopravný prostriedok: letel nad zemou alebo nad vodou na vzduchom naplnenej poduške, ktorú dopĺňali mocné čerpadlá. Bolo celkom jedno, či sa pohybuje po pevnej pôde, alebo po vode, po hladkom, alebo drsnom povrchu.
Dobrov zaujal miesto vodiča, ktoré bolo vzadu. Aľoša Popov a Bogatyriov sa posadili dopredu, vyzbrojili sa reaktívnymi puškami a pílami, ktorými si chceli kliesniť cestu cez popínavé rastliny.
Pod zrastenými korunami stromov vládlo prítmie. Dobrov musel rozsvietiť svetlá.
— To je čudné, — poznamenal Dobrov, — pred chvíľou sme predsa počuli akýsi výkrik…
— Myslím, že sa to dá vysvetliť, — povedal Aľoša Petrovič. — Živočíchy sa prispôsobili tunajším podmienkam, najmä vždy búrlivej atmosfére. Preto je možné, že tu lietajú aj najväčšie živočíchy. Musíme ich však hľadať na vrcholcoch stromov, kde je potrava i svetlo.
