Pospletané rastliny im sťažovali cestu. Keď sa les skončil a zbadali pred sebou veľký močiar, všetci si vydýchli.

Na obzore sa črtali kužeľovité kopce, pokryté bielymi čiapkami večného snehu. Ponášali sa na sopky, štíty mali v mračnách.

Odrazu sa ozval vzadu v kroví, ktorým prešli, taký prenikavý zvuk, že im naskočila husia koža. Čln sa naklonil nabok a zastal akoby zlyhala vzduchová poduška.

Bogatyriov pozrel na Dobrova, ktorý práve padol s hlavou sklonenou nabok. Aľoša pustil z rúk pušku a zvalil sa na dno člna. Ani jeden z nich nemal nasadenú kuklu.

Zvuk silnel, ohrozoval nervy. Bogatyriov cítil, ako mu ochrnujú ruky, a len s nadľudským sústredením vôle prekonal nával slabosti a pozrel na oblohu.

Nie, to nemohol byť prelud… Vo vzduchu letel naozaj drak, práve taký, ako kreslia čínski maliari: mal telo hada a krídla s blanami…

Bogatyriov uchopil pušku. Nestihol však vystreliť. Drak padol ako kameň do močiara.

Od lesa sa k drakovi blížil strašný netvor, podobný obrovskému jašterovi s rohovinovým hrebeňom a s výstražné otvorenou papuľou. Netvor zrejme nevedel lietať, no mal schopnosť zrážať lietajúcich tvorov smrtiacim zvukom.

Netvor urobil posledný skok a vrhol sa na draka, ktorý bol oveľa väčší. Bogatyriov vpálil doň štyri rany, ale ani reaktívna zbraň mu zrejme neublížila. Vari mal kožu pevnejšiu, ako je oceľový pancier?

Len čo zbadal netvor čln, zamieril k nemu. Nad močiarom sa znovu rozľahol prenikavý zvuk. Aľoša Popov a Dobrov, ktorí sa medzitým prebrali, klesli opäť omráčení. Bogatyriov, ktorého i napriek tomu, že mal kuklu, ohlušil hrozný zvuk, sa pokúsil ešte raz vystreliť, ale podaromnici.

Treba mu streliť do oka, spomenul si Bogatyriov na rozprávky o drakoch a myšlienka sa čoskoro zmenila na čin.

Jašter mal dve úzke, žlté štrbiny oči. Bogatyriov vyčkal, kým sa pripraví na posledný skok a vtedy vystrelil.