— John, prosím vás, — povedal Kern robotovi, — ostaňte zatiaľ v jaskyni. Vonku je pre vás privlhko. My s Harrym sa pozrieme, či môžeme vyraziť na cestu…

Američania zrejme nechceli riskovať a vzdialiť sa od jaskyne. Pôda bola rozmočená a hmla nedovoľovala vidieť ďalej ako po najbližšie stromy.

— Voda sa vyparuje a mne je zima, — začal sa Harry triasť a zuby mu drkotali.

Kern potľapkal Wooda po pleci.

Keď sa vrátili do jaskyne, aj Kernovi tvár zbledla a zuby mu takisto začali drkotať. Harry sa len len dovliekol, musel sa pridržiavať kamennej steny. Vpadnuté oči Allana Kerna sa leskli neprirodzeným svetlom. Potom začal Kern i Wood hovoriť nesúvisle a nezrozumiteľne a elektronický mozog robota prestal reagovať. Jedovaté výpary Venuše vykonali svoje. Američania sa ich riadne nadýchali a dostali vesmírnu horúčku…

V rovnakom stave bol aj Aľoša Popov. Bogatyriov a Dobrov ho uložili na dno člna, ale blúzniť neprestával.

— Vysoká horúčka, — povedal Bogatyriov. — Nadýchal sa jedovatých výparov. Musíme mu dať chinocelínovú injekciu.

— Iľja, — zakričal Dobrov od vysielačky, kde vystriedal chorého Aľošu, — dostali sme zlé správy z Prosperity. Robot John zmizol. Američania akiste zahynuli, stratili spojenie s nimi.

— Robot zmizol? — zamračil sa Bogatyriov.

— Počkaj, Iľja… pokúsim sa ich ešte nájsť v éteri, veď sme sa k nim kus priblížili.

Bogatyriov vyhľadal injekčnú striekačku a liek.

Dobrov pokyvoval hlavou. Z éteru doliehalo beznádejné praskanie atmosferických porúch. Občas sa mu zdalo, že počuje nejaký hlas, ale nemal istotu. Odrazu zachytil zvuk, čudný, neľudský. Sadol si pohodlnejšie a načúval.

— Robot! — zvolal Iľja. — Počujem robota! Tára akési nezmysly…

— To je zle, veľmi zle, — odpovedal Bogatyriov a dal Aľošovi injekciu. — Zrejme ho ľudia neusmerňujú…

— Pokúsim sa nadviazať s ním spojenie, — povedal Roman Vasilievič. — Hej, Železný John, počuješ ma?