Robot prijal správu, ale na otázku neodpovedal. Akiste preto, že po prvom zvolaní Dobrov naň vykríkol: — Haló, železný panák, odpovedz! Prepínam!

Robot mlčal.

— Počuj, Roman, — navrhol Bogatyriov, — skús to trochu zdvorilejšie.

— Dobre. Haló, vážený John, počujete ma? Odpovedzte, prosím.

— Mám poruchu, — povedal John.

— Kde sú Američania Kern a Wood?

— Pod kamennou klenbou.

— Sú v nejakej jaskyni, — zvolal Dobrov celkom bez seba od radosti. — Teda preto nemohla nájsť Mary robota lokátorom.

— Majú kukly? — pokračoval Dobrov.

— Nie.

— Horúčka, Iľja! Blúznia ako náš Aľoša.

— To je chyba, — zamračil sa Bogatyriov. — Bude robot schopný dať im injekciu? Dovoľ, spojím sa s ním.

— Počujte, John, priateľko, — hovoril Bogatyriov, — vaši priatelia majú horúčku.

— Horúčka, zimnica, malária, chrípka, — akoby zarecitoval robot.

— Potrebujú chinocelínovú injekciu, — pokračoval Bogatyriov.

— Injekcia, striekačka, vydezinfikovať kožu…

— Správne, správne, John! Ste chlapík! Prosím vás, vyberte z lekárničky chinocelín…

Zdalo sa, že robot ožil. Usmerňoval ho opäť človek. Teraz robil znovu všetko presne, pohyby elektromagnetických svalov boli spoľahlivé. Našiel a otvoril lekárničku, ktorú nosil na chrbte, a podľa čísla našiel chinocelín a striekačku. Potom sa naklonil nad Allana Kerna, očistil mu kožu na krku — na jedinom nezahalenom mieste — a šikovným pohybom mu dal injekciu. Potom podišiel k Harrymu Woodovi, tomu pichol injekciu do podpätku jeho topánky.

Chinocelín účinkoval okamžite: Allan Kern prišiel k vedomiu a odrazu odhadol situáciu…

— Horúčka… výpary… chinocelín. John určil chorobu a liečil.

— To som vôbec neočakával…

Pre istotu vzal Allan robotovi z rúk striekačku a Woodovi dal injekciu sám tak, ako ho to naučili v kozmonautickej škole. Potom nasadil sebe i Allanovi kuklu, znovu sa zvalil na kamene a zaspal.