Obojživelný čln uháňal po pokojnej riečke, ktorá sa postupne rozširovala… Les naokolo sa stratil a pred očami astronautov sa zjavilo čarovne zafarbené rozbúrené more. Jeho obrovské vlny sa rozbíjali o pobrežné skaly.

Dobrov zamieril s člnom k pobrežiu, stroj vyskočil ľahko na kamene a motory stíchli. Všetci traja vystúpili mlčky na skalu.

Iľja Jurievič si priložil k očiam ďalekohľad. Kukly si zložili a dýchali čerstvý vzduch, ktorý sa výrazne líšil od vzduchu v oblasti močiarov.

— Koľko ballov má búrka, Iľja Jurievič? — spýtal sa Aľoša Popov.

— Približne jedenásť.

— Podľa dvadsaťballovej zemskej stupnice, — usmial sa Dobrov. — Toto more nepreplávame…

— Zátoku je však možné obísť po pevnine, — povedal rozhodne Aľoša.

Dobrov pozrel úkosom naňho:

— Obavám sa, že to nie je zátoka, ale prieliv. Pred pristátím nášho člna som ho sfotografoval, — a podal Bogatyriovovi fotografiu.

— Už som ju videl, — povedal Bogatyriov. — Ďalej sa prieliv postupne rozširuje a končí sa v mori.

— Áno, — súhlasil Dobrov. — Očakával som búrku, ale takú prudkú nie. Chápem, Iľja… treba pomôcť priateľom, no pravde sa takisto treba pozrieť do očí…

— Navrhuješ, aby sme sa vrátili? — zamračil sa Bogatyriov.

— Ozval sa otec opatrnosti a starý otec odvahy, — povedal uštipačne Aľoša Petrovič Popov.

— Čo navrhujete vy? — spýtal sa ho znezrady Dobrov.

— Čo navrhujem? Nenavrhujem, ale prosím, aby ste mi dovolili samému preplávať prieliv a vrátiť sa s Američanmi. Ak sa o dva dni nestretneme, vráťte sa peši k obojživelnému člnu a odštartujte bez nás.

Bogatyriov odložil ďalekohľad a obrátil sa k Dobrovovi: