— Viem… Giordano mal pravdu a vy veríte, že na iných planétach je život… Čítala som vaše články o rastlinách na Venuši…

— Zasvätil som tomu život, Mary…

— Ale nie preto, aby ste ho pre to obetovali…

Mary nepoznala nezvestných sovietskych astronautov, no myslela na nich ako na blízkych. Vážila si odvahu, od detstva pestovala v sebe vôľu a bola presvedčená, že nevie, čo je strach.

Pri stretnutí s Harrym znezrady pocítila, že sa zmenila. Vesmír bol strašný, bezhraničný a neúprosný… Keď sa ta Harry zberal, potreboval ju a ona pochopila túžby milovaného človeka, cenila si ich a podporovala ho, rozhodla sa byť všade po jeho boku… Osvojila si rádiotechniku, vyštudovala astronómiu, zložila prísne skúšky…

Bola pripravená brázdiť krížom-krážom spolu s Harrym medziplanetárny priestor. Mnohí to pokladali za rozmar, iní za hlúposť. Slovom, nikto ju nechápal, nikto okrem členov komisie, ktorá vyberala posádku raketoplánu Prosperity.

Podľa plánu práce Medzinárodného geofyzikálneho roku patril raketoplán spolu s dvoma sovietskymi hviezdoletmi ku skupine kozmických lodí medzinárodnej výpravy na Venušu.

Kern a Wood, dvaja členovia posádky, boli známi už predtým. Kern, dobrý inžinier astronaut, vynálezca najnovších automatov potrebných pri skúmaní iných planét bol jedným z organizátorov výpravy.

Harry Wood bol laureátom národnej ceny za astrobotaniku. Spomedzi Američanov bol najvzdelanejším stúpencom sovietskeho vedca Gavrila Tichova, ktorý dokazoval na základe dôkladného štúdia rádiových vĺn, čo sa odrážali od Venuše, že na nej rastú obrovské rastliny, podobné rastlinám, aké boli kedysi veľmi dávno na Zemi.

O tretie miesto v raketopláne sa uchádzalo vyše tridsaťosemtisíc záujemcov. Akiste mnohí z nich boli skúsenejší ako Mary, samostatnejší, vzdelanejší… A predsa komisia vybrala práve ju, lebo bola odvážna, blízka mladému vedcovi ktorý bol — podľa názoru vážených gentlemanov z komisie — nádejou americkej vedy.