Z pravej strany preťal čiernu vodu jasný, strieborný prúd svetla. Vtom sa rozpŕchli na všetky strany ryby nevšedného tvaru s pílovitými chrbtami… Miesto nich sa zjavil pokojný a usmiaty Iľja Jurievič.

Aľoša Petrovič sa vrhol k Bogatyriovovi a mocne ho objal. Iľja Jurievič chytil Aľošu za ruku a viedol ho k reflektoru. Rozsvietil ho na obojživelnom člne Dobrov, ktorý stihol v ostatnej chvíli čln ponoriť pod vodu a zísť s celou posádkou na dno.

Iľja Jurievič sa dotkol anténou na kukle kovového okraja člna a ostatným naznačil, aby ho nasledovali. Tak sa mohli znovu dohovoriť.

— No, priatelia, — začal Iľja Jurievič, — pod vodou sa nám ťažko pôjde, ale predsa pokročíme… Len aby ste nezablúdili…

— Kompas funguje, — povedal Dobrov, keď zapínal čerpadlá, ktoré napĺňali vzdušné podušky. Nabrali do seba vzduch a zdvihli čln z dna. Nato sa vydala celá výprava na cestu. Reflektor osvetľoval čudné dno. Modré, žlté a pozlátené kamene menili vo svetle rýchle farbu, spočiatku boli jasnočervené, potom hnedé ako íl… Ukázalo sa, že to nie sú kamene, ale ulity mäkkýšov a panciere krabov. Ryby sa svetlu vyhýbali.

Dobrov našiel medzi skalami, ktoré sa tiahli po oboch stranách a mizli v tme, priechod. Aľošovi začalo prudko búšiť srdce.

Pred rokmi bol Aľoša Petrovič Popov v Taliansku a navštívil Pompeje. Ako očarený prezeral trosky dávneho mesta, ktoré bolo vyše tisíc rokov pod vrstvou popola, vychrleného zo sopky Vezuv.

Och, keby tak teraz zbadal aspoň jeden stĺp… Nijaký stĺp síce nezbadal, ale živo si predstavoval, že to, čo sa ponáša na skaly, by mohli byť podmorské stavby, vybudované rozumnými bytosťami. Bobry si predsa takisto budujú priehrady a včely nezaostávajú usilovnosťou za človekom…

Aľoša Petrovič Popov sa dotkol Bogatyriovovho pleca. Ten sa prudko obrátil. Aľoša ukázal na skaly, nato na seba a urobil rukami prosebný posunok.

Bogatyriov pozrel na vodotesné náramkové hodinky a odmietavo kývol hlavou. Aľoša zdvihol prst. Vraj len na minútu, chce sa pozrieť za jednu zo skál… Veď je to skvelá príležitosť.