Iľja Jurievič sa zamračil. Čím naznačil, že teda počká, ale len chvíľku.

Aľoša sa priblížil ku skalám. Po pozornej prehliadke zistil, že sa nepodobajú na budovy v Pompejách. Keby sa mu podarilo nájsť aspoň jeden vchod do niektorej z nich …

Myslel na vchod do skaly, lebo sa neodvážil myslieť na vchod do domu, ba ani slovo „vchod“ vysloviť.

Niektoré skaly boli vyššie, iné nižšie. Pravidelnosť ich tvarov ho však ohromovala.

Chcel si dôkladnejšie prezrieť aspoň jednu z nich.

Aľoša si vybral najbližšiu, Obišiel jej dolnú časť, ale vchod nenašiel. Spomenul si na svoju vlastnú teóriu, že život na Venuši je prispôsobený podmienkam jej búrlivého ovzdušia. V duchu si navrával, že to, čo ich obklopuje, nebudú sídla podmorských netvorov. Nie! Je to staré, dávno zatopené mesto. Ak môžu na Venuši lietať jaštery, mohli lietať aj mysliaci budovatelia mesta. Vchod do stavieb treba hľadať hore, a nie dole…

Aľoša Petrovič Popov vyhodil z plecniaka kameň, ktorý mal ako závažie, a vyplával hore na skalu. Reflektor výstražné zažmurkal, Dobrov ho zrejme varoval…

Aľoša Petrovič postupne ohmatával povrch skaly a napokon našiel, čo hľadal. Možno, že to bola len priehlbina, ale jeho fantázia z nej stvorila vchod do budov mysliacich a lietajúcich bytostí…

Bogatyriov a Dobrov videli, ako Aľoša Petrovič zmizol v útrobách skaly. Mlčky čakali minútu, dve, päť…

Bogatyriov sa dotkol antény člna. Dobrov ho nasledoval.

— Iľja, privediem ho. Zaslúžil by si zopár poza uši! — počul Bogatyriov nasrdený Dobrovov hlas.

— Choď! Rýchle sa vráťte, — rozkázal rázne Bogatyriov, — posvietim vám.

Dobrov vyplával na skalu a nazrel do otvoru, v ktorom zmizol Aľoša Petrovič Popov. Bola v ňom tma. Zasvietil si ručným svietidlom a zbadal čudnú studňu.