Búrka sa utíšila. Vlny síce ešte narážali o pobrežie, ale traja astronauti s obojživelným člnom mohli vystúpiť bez rizika z vody na piesočnatý breh.

Namiesto močarísk, porastených prasličkami, sa rozprestieral pred nimi žltý piesok a neďaleko za nim koberec červených kvetov. V úzadí fajčila sopka a na jej úpätí bolo vidieť potoky vychladnutej lávy.

— Predbežne nemá význam pokračovať na ceste, — rozhodol Bogatyriov. — Najprv musíme zistiť, kde sú Američania.

— Nemôžeme s nimi nadviazať rádiové spojenie, — povedal Dobrov, — lebo magnetická búrka ešte trvá…

— V tom prípade bude správne, ak si rozložíme oheň, — navrhol Aľoša.

Bogatyriov súhlasil. Naznášali korene, ktoré vyvrhlo na breh more a rozložili oheň.

— Prvý oheň na tejto planéte, — poznamenal Iľja Jurievič.

Aľoša Petrovič Popov sa zamyslel. Naozaj prvý? Sadol si neďaleko ohňa na piesok a vytiahol nôž a kameň, ktorý našiel v otvore skaly. Zaujatý myšlienkami, začal odstraňovať z neho nalepené blato. Kameň bol mäkký a nôž doň vnikal ako do mydla. Aľoša sa s ním pohrával. Bol natoľko zamyslený, že ani nespozoroval, ako sa kameň mení. Keď si to všimol, stŕpol.

Už nedržal v rukách neforemný kameň, ale záhadnú sošku s dievčenskou tvárou.